Otec

Vošla do putiky plnej sídliskových vydedencov spoločnosti. Zničení chlapi, podgurážení lacným rumom so zlomeným srdcom hľadia na dno pohárikov. Nikdy nič nedokázali. Žijú v obyčajnom panelákovom byte, lopotia sa v stereotypnej robote. Ich svetielko nádeje už dávno zhaslo. Manželka sa za dvadsať rokov spolunažívania zväčšila o štyri konfekčné veľkosti, deti snívajú o odchode z domu. Ani to pivo, snáď jediná záchrana pred realitou, nie je poriadne. Riedené vodou v rámci úsilia krčmárov čo najviac zarobiť na úbohých poloľudských stvoreniach.

„Oco, poď už konečne domov,“ vyriekla potichu. Otec sa na ňu pozrel. Oči sa mu leskli. Nebyť poldecákov a fľaše čerstvo otvoreného ležiaka na stole, tak by povedala, že plače. Možno aj plakal. Nad životom, nad skurveným...

„Maminka už spí?“ opýtal sa nežne.

„Už dávno, ani nevie že som sem išla,“ odvetila a chytila ho za rameno. „Poď domov!“

Otec sa zdvihol z rozkývanej stoličky a chvíľu ostal stáť. Pozeral sa na stôl plný skla. Fľaše a poháriky tam stáli ako vojaci. Vyzeralo to, ako keby sa modlil. Potom, akoby sa prebral zo sna, sa na ňu pozrel. Spoločne odchádzali za tichého mrmlania štamgastov.

Keď vyšli von z krčmy, opäť snežilo. Našťastie, domov to nebolo ďaleko.