Prebudenie do tmy

V periférii vidím krásu,

nadržaná panna čaká, kým svetlá zhasnú.

Dostane facku od pána Realistu,

problémy nás dnes večer len trošku liznú.

Utopím myšlienku v červenom víne,

krutý trest ma neminie.

Odvrávam, pľujem, seriem na všetko,

len preto, že život je hlúpy Popletko.

Vietor osudu ma zavial na zlé miesta,

tam, kde škorce a straky špinavo hniezdia.

Neviem si nájsť tú správnu polohu,

potichu sledujem nočnú oblohu.

Je tmavá ako tvoje oči,

ktoré sa rozplývajú v rannom moči.

Skúšam nové veci a žasnem,

no tak, sprav to znova, radšej zhasnem.

Už som raz spomínala, aké je to smiešne,

keď srdce šalie a v koži je zrazu tesne.

Vyzlečiem sa z nej, je mi teplo,

čarovný prútik švihol, zhaslo svetlo...

Už len toľko na záver,

že som nenásytná zver.

Dovidenia.