Človek

Do tvojej náruče schovávam sa pred svetom. Odmietam plynúť životom bezhlavým letom s nasilu roztvorenými očami. Nechcem vidieť realitu.  V tvojej náruči je schovaná absolútna dokonalosť sveta, v ktorom chcem žiť. Je tam smiech a radosť. Zlá nálada je rešpektovaným javom úbohosti človeka. Z tvojej hlavy niekto amputoval predsudky. Za dobro, ktoré schovávaš v srdci ťa vyššia moc odmenila úprimnými očami. Sú magické.

Máš len jednu chybu. Si človek. Nie je smiešne vyčítať človeku jeho človečenstvo? Si pozemský tvor, šprtáš sa v dierach rôzneho druhu. Objavuješ už dávno objavené, ale svojím spôsobom je to originálne. Každý je originálny a teda dokonalý. Okrem mňa. Som zlepená zo zvyškov a nepodarených exemplárov života. Melodramatická a navyše naivne hlúpa. Decko hrajúce sa na mudrca. Tvárim sa dospelo a pri tom stále nosím ružové okuliare a staviam vzdušné zámky. Vidíš? Som frázovitá a nejedinečná. Inak to neviem, inak ma neučili. Štandardne sa pohybujem po vychodenej ceste bez zákrut. Stretávam panoptikum prekážok. Prekonám ich tak, ako každý deň. Inak to neviem, inak ma neučili.

Po starej známej ceste prichádzam aj za tebou. Si milý, vždy sa na mňa usmeješ. Schováš ma do svojej náruče plnej nevídaných vecí. Prijímaš ma medzi ne aj napriek chybám, ktorými oplývam. Vraj som len skromná a nechcem si pripustiť svoju dobrú stranu mince. Vraj som charizmatický pesimista a mám bohovské oči. Som tvor s príliš malou hlavou pre tento obrovský svet. Tlačíš mi do nej kaleráby a iné zdravé veci. Počúvam ťa ako v tranze. Opäť frázy, nechutné a zalepené od sopľavých rúk. Tečie mi po brade tmavé pivo. Na dne pohára sa zrkadlí svet a cez priezračné sklo vidím teba. Si zdeformovaný, ale žiariš. Znova otváraš náruč a hovoríš záhadné slová. Balzamuješ mi dušu do povrchných vtipov, hovoríš slová čo nie sú pravda. Čítam medzi riadkami, opäť trošku neoriginálne. Nájdem tam niečo? Verím ti a viem, že nie si prázdna nádoba plná sľubov. Tým pádom ti dôverujem. Vkladám sa do teba. Vlož sa do mňa, venuj mi ešte jeden pohľad plný rozpakov. Nech je aspoň trošku láskavý, to mi stačí. Zamechrím sa v tvojej náruči, cítiš niečo čudné. Ja to neviem identifikovať a tebe chýba šiesty zmysel. Mlčíš. Si o kúsok ľudskejší, keď nevieš vyriešiť problém. Vraj to vyriešime inokedy. Do budúcnosti nevidím. Viem, že chcem byť v tvojej náruči sama, nikoho iného neznesiem. Každé tvoje slovo je moje. Opantal si ma, môžeš si za to sám. Našiel si moju podstatu a pochopil ju. Tým si ma odsúdil k večnej túžbe. Som totiž lenivá. Nechce sa mi prestúpiť na druhý vlak, v ktorom by som našla ďalšieho náhodného chápajúceho.

Ďalej sa túlim do tvojich slov. Strácajú význam. Zakrývajú to, čo chceš naozaj povedať. Klameš! Strácaš čas. Nevieš čo zo sebou. Už odmietaš otvoriť náruč. Predsudky sa vrátili z dovolenky. Premýšľajúci orgán mení polohu. Si zviera. Si človek. Len človek.