Jde to Dobré Wow!

Louvre

Literatura > Povídka

Naše letá boli vždy šialené, ale to posledné bolo také šialené, že ho prívlastok šialené vystihuje iba z časti. Všetci sme mali dvadsať, až na Kamila. Práve o Kamilovi je tento príbeh. A o Marte. Marta mala dlhé hnedé vlasy. A tie jej bezchybné nohy s drobnými prštekmi v sandálkach na opätkoch. Musela nosiť opätky, pretože mala 148 cm. Ale na druhej strane s nimi bola až príliš sexy. Jediný pohľad na Martininu figúru vyludzoval tisíc hriechov. A Kamil, môj kamoš, ju nemiloval.

Miesto toho mal akúsi Luciu. Usmievavú, ale inak o ničom. A Marta doňho bola zabuchnutá až na smrť. Lietala za ním všade, vypisovala mu lístočky, dokonca mu na dvadsiate prvé  narodky upiekla tortu. Sama. S futbalistom na vrchu, pretože Kamil hrával v lige za mestský manšaft. A on nič. Tak sme sa pobili.

„Keď ju nemôžem mať ja, maj ju aspoň ty!“ ziapal som na neho. Všetci sme boli na chate, ale práve pršalo a vonku nebol nik, kto by nás počul.

„Daj mi pokoj!“ Kamil si z nohavíc vytiahol vtáka, pretože pivá a pálenka sa zatiaľ slušne pýtali von.

„Nešti teraz! Choď za Martou a povedz jej, že ju chceš. Nevidíš, aká je utrápená? Ja ju ľúbim a chcem, aby bola šťastná.“

„Ty si debil.“

Potom sme sa pobili. Ale iba tak, po ožransky, nemotorne. Obaja sme boli mokrí. Po bitke sme odrazu vytriezveli a žiadalo sa nám zase piť.

„Daj mi s ňou už pokoj. Keď ju ľúbiš, choď za ňou sám.“

„Skúšal som to miliónkrát, ale má rada iba môjho najlepšieho kamoša. O nikom inom nechce ani počuť.“

„Tak je stratená.“ Kamil odišiel dnu, šiel som aj ja.

V chate vrešťala muzika. Všetko, čo malo ruky a nohy, hľadalo Kuba. Kubo to s pitím zvykol preháňať, a potom vždy niekam zmizol. V lete je to ešte v poriadku, ale keď naňho nedáte pozor v zime, ľahko si môže perinu pomýliť so snehovým závejom. Po piatich minútach sme sa naňho vykašlali.

„Veď on sa nájde!“

Na chate žúrovala aj Lucia. Rozhodol som sa, že zvyšok noci strávim v kresle s Jánom Becherom a budem všetkých očumovať. Ale očumoval som iba Martinine nohy. Na líci som mal modrinu. Kamil ma po očku sledoval. Asi ho znepokojila tá modrina – sme predsa najlepší kamoši od strednej. Asi mi chcel povedať: 'Sorry, brácho.', ale toľko si ešte nevypil.

„Môžem s tebou hovoriť?“

„Áno,“ odpovedal som.

V živote som s ňou nestratil jediné slovo. Toleroval som jej prítomnosť iba preto, lebo bola Kamilovou frajerkou. Vyšli  sme von. Tak medzi štyrmi očami?  Zaujímavé.

„Prečo v tom kresle sedíš sám?“

„Popíjam si becherovku.“ 

Rukami sa oprela o zábradlie prístreška a pozrela na nebo. A usmiala sa. Proste sa smiala na to tmavé nebo, opretá o zábradlie, s vypúleným zadkom v sukničke a ja som bol v prdeli...

„Páčim sa ti?“ opýtala sa.

Musel som mať na očiach klapky, ak som doteraz nezbadal, aká je úžasná. „Lucia, čo po mne chceš?“

„Tak sa ma dotkni,“ prišla bližšie. „Kde len chceš.“

„Si opitá?“

„No tak, len to skús. Priťahuješ ma ako krv žraloka.“

To bolo dobré, žiadne klišé. Alebo som to už niekde počul? Asi som sa zaľúbil. Chytil som ju za plecia. „Lucia, nie.“

Z chaty vybehol Kamil. „Tu si!“ vrieskal na mňa. „Čo to robíš s mojou frajerkou?“

„Nič.“

„Pusť ju!“

„Prečo tak vrieskaš?“ opýtala sa Lucia.

„Choď dovnútra, Lucia!“

„Prestaň mi rozkazovať. Som tu s ním.“

Von vybehla aj Marta. „Ste tu? Obaja? Dokonca až traja.“   

„Čo tu  chceš, ty husa?“ vytasila sa Lucia.

Chvíľu po sebe ziapali. Ja a Kamil sme sa snažili upokojiť ich. Akože sme nad vecou.

„Vieš čo?!“ Lucia sa otočila na frajera. „Si úbožiak, Kamil. Pretože dievča, ktoré ťa bezhlavo miluje, nechávaš bokom a zatiaľ chodíš so mnou. Ty slepec!“

Vzala mi hlavu do rúk ako do zveráka. Bozkávala ma. Bolo to, akoby ste pili vodu po dlhom behu, akoby vás masírovali na mieste, kde máte bolestnú svalovicu. Nedokázal som sa od nej odtrhnúť. Vedel som, že pri nás stojí Kamil a Marta. Mal som zatvorené oči a čakal som ranu do hlavy. Do brucha. Medzi nohy. Lucia prestala. Pozrela sa na mňa, pustila mi hlavu a usmiala sa. Bol som v prdeli...

Potom odišla do chatky. Začala skákať na akúsi vypaľovačku, ktorú sme nepočuli. 

Marta sa rozplakala. „Chcela som ti povedať, že som si konečne uvedomila, koho vlastne ľúbim.“

Stál som tam trochu nepríčetne. Kamil sa zachoval ako kamarát – stál nepríčetne spolu so mnou.

„Ako? Ako si mi to mohol urobiť?“ Marta sa rozbehla niekam preč.

Ostali sme sami. Stále pršalo. Chcel som bežať za Martou. Chcel som Luciu opäť bozkávať tam na parkete. Nech mi rozhryzie pery až do krvi. Žraločica. Chcel som robiť čokoľvek. Čokoľvek, len nie stáť tu pod strieškou s Kamilom.

„Ja to nechápem.“

„Ja to tiež nechápem.“

To sa mi na Kamilovi páčilo – premýšľal podobne ako ja.

„Vieš, čo som urobil? Šiel som za Martou. Vravím: 'Myslím, že to s tebou skúsim, buchta.' A ona, že už nemá záujem. A či neviem, kde si. Ostal som tam stáť s jedinou túžbou: vyraziť ti všetky zuby z huby.“

„Srať na Martu.“

„Srať aj na Luciu. Videl si, čo mi spravila? Bozkáva ťa tu predo mnou. Myslela to vážne s tým slepcom? Že si to nevšimnem alebo čo?“

„Neviem, Kamo. Dáme si panáka.“

Chcel som, aby sa náš rozhovor skončil. Pred očami som  mal iba Luciu. Obaja sme sa ako na povel zahľadeli do chatky. Lucia sa na parkete bozkávala s akýmsi magorom. Hladila ho po vlasoch. Magor jej strkal jazyk až do krku. A ruky až do riti.

„Doriti.“

„Tá ti ale dala,“  smial sa Kamil.

Mal som sto chutí vybiť mu chrup. Ale nemohol som. Šiel som hľadať Martu. Kam mohla utiecť na tých svojich bezchybných nôžkach? Nikam. Sedela pri odkvape, celá mokrá plakala. Prisadol som si. Kamil na nás čumel spod prístreška. To bol ksicht.

„Choď preč,“ povedala mi.  

„Mrzí ma to. Nikdy si po mne ani neštekla. Vieš, že ťa ľúbim, však?“

„Daj mi pokoj, sviňa.“

Jej reč mi nerezala. Kašlem na ňu. Všetky sú komplikované. A mňa už opúšťal pán Becher. Čo furt čumíš, Kamil? Vstal som. Z tmy sa vynoril Kubo. Marta skričala. Polovica vlasov mi ošedivela, skoro som zinfarktoval. Bol celý od blata. Marta vstala a bozkávala ho predo mnou. Neviem, čo sa Kubovi preháňalo hlavou, ale asi si myslel, že je na zlej na adrese, lebo sa proti „napadnutiu“ bránil výkrikmi. Tak ho nechala. Musel mať v sebe aspoň 3 promile. Otočil sa a stratil sa v tme.

„Vidíš? Seriem na teba! Môžem mať iných. Aj na teba Kamil. Seriem na vás oboch!“

Odišla dnu a robila presne to, čo Lucia.

Cítil som sa ako v galérii. Stojíte pred obrazom, o ktorom vám povedia, že patrí medzi skvosty výtvarného umenia. A vy prikývnete. A myslíte si: 'Čo je na tých tlstých babách také skvostné?' Presne v takej galérii som  sa ocitol.

„To nič, starec. Aspoňže máme jeden druhého.“   

„Kamil, bol si už v Louvri?“

„V živote som zo Slovenska nevytiahol päty.“

„Tak mi prines pivo.“

Priniesol aj sebe. „Prečo sa ma to pýtaš? Ty tam chceš ísť?“

„Načo? Práve sa dívam na Monu Lisu.“

Díval som sa do tmy. Asi mi nerozumel. Ale bol to kamoš. Stratil frajerku, potenciálnu frajerku a mal tak akurát mňa. A v ruke studené pivo. Díval sa do tmy spolu so mnou.

  

Pro přidání komentáře se přihlašte.
lukaso
kvalita komentáře: 0 lukaso 14. srpna 2011, 19:30
diky moc :)
m00n
kvalita komentáře: 0 m00n 12. srpna 2011, 20:41
1.5 píšeš užasne
  • lukaso Autor
    lukaso
  • 1.5 bodů
  • 2 komentářů
  • 1 hodnocení
  • 08. srpna 2011, 12:56
  • 1005 zobrazení
  • 0 oblíbené
new © 2006 - 2020 HumanART.cz - všechna práva vyhrazena | kontakt | reklama | podmínky | informace o HumanARTu | design & code by expectum.cz & ryz.cz