Spomienka ukrytá v šálke čierneho čaju

Ozval sa strašný zvuk, akoby sa otváralo peklo. Sused z tretieho si uľavil do vane naplnenej až po okraj.

„Vylez konečne z tej kúpeľne,“ trieskala mama na dvere. Eva prevrátila očami. Jej tma je narušená. Nemôže byť sama ani v najtmavšej miestnosti bytu. Odomkla dvere a zazrela na mamu. Dnes fakt nemá náladu na hádky.

„Čo ideš robiť?“ opýtala sa mama nenútene.

„Neviem,“ odpovedala.

„Ja sa vrátim až večer. Skús tu urobiť aj niečo užitočné,“ kázala mama a zavrela za sebou dvere.

Eva ostala sama. Zase. Ten pocit čo zažila v tme, kde bola len ona a nik iný, sa však už nevrátil.

Uvarila si čaj. Čierny, len ten povzbudí telo a myseľ. Vie byť horký ako život, sladký ako rozkoš, trpký ako nenávisť. Záleží len od toho, načo má človek v danej chvíli chuť.

Taký čaj pila vtedy, keď ho videla naposledy. Vtedy to bolo všetko jednoduché. Padala mu do náručia len tak, na počkanie. On ju miloval ako keby sa už ráno nemal zobudiť. To všetko však postupne zmizlo. Ostalo len to posledné - naposledy.

Čakala zatuchnutej dedinskej krčme. Tam sa mali stretnúť vtedy - naposledy. Keď sa rozleteli vŕzgajúce dvere vedela, že vstupuje on. Isté veci proste musel robiť s určitou pompou, aj keď to bolo na dedine s minimálnym počtom obyvateľov. Zastavil sa pri bare a potom si prisadol k nej. Bez pozdravu, bez zdvorilostnej formulky. Nič len pohľad. Skľučujúci, dych vyrážajúci pohľad tmavých očí. Nevidela iskru, radosť, potešenie. Len temnotu a nevedomosť. Veď on ani nevie...

Čas lúhovania vypršal. Sledoval ju, ako si vyberá vrecúško čierneho čaju z pariaceho sa hrnčeka a odkladá ho na podšálku. Bola ticho, nechcela začať prvá.

„Chcem ti niečo povedať,“ ozval sa konečne.

„Začni,“ navrhla mu.

„Len neviem...“ ostýchal sa.

„Ja viem,“ povedala.

„Ako?“ opýtal sa.

„Cítim. Nie som netvor.“ pošepla.

„Prepáč, keby som to tak necítil nerobím to,“ povedal.

„Nič netrvá večne,“ riekla naposledy. Odpila si z čaju. Bol ešte príliš horúci. Popálila si jazyk. Oči jej zvlhli, ale ona vedela, že to nie je od vriacej tekutiny. Chcela sa vyhnúť trápnym vetám o priateľstve. Vytratila sa potichu, bez parády. Utekala na autobus, len preto aby ho už nikdy nemusela vidieť.

Aj teraz ju čaj pálil na jazyku. Chutil presne ako vtedy - naposledy. Často sa prichytila pri tom, že spomína na tie pekné veci. Túto poslednú, zlú, si oživila v pamäti len s chuťou čierneho čaju v ústach. Musel byť však horký a trpký. Len tak jej to vrátilo spať do myšlienkových pochodov. On možno netuší ako ju zranil. Ona ani nevie, aké jednoduché je zabudnúť. Nevie si zvyknúť na samotu. Občas sama sebe lezie na nervy. Iba keď je v tme, tak vtedy je spokojná. Musí to však byť absolútna tma. Nesmie vidieť svoje ruky ktoré hladili jeho tvár. Je totiž príliš nezabudnuteľný. Inak by sa možno trápila menej. Dopila čaj kým bol teplý. Studený nestojí na nič. Umyla šálku a odložila ju späť na miesto. Mama neznáša neumytý riad.

Potom vošla do kúpeľne a zamkla dvere. Vedela že nik nie je doma, ale cítila sa tak bezpečnejšie. Opäť sa ocitla v tme a bolo jej dobre. Ten šialenec z tretieho sa ešte stále čľapkal vo vani. Ignorovala ho. Zacítila len samu seba vo svojej podstate.

Ako prestať myslieť? Ako mám úplne prestať myslieť na to všetko... Som sopka čo vybuchne, ak sa isté veci nezmenia. Som úplne presvedčená o tom, že vesmír bude v rovnováhe len vtedy, ak prestanem myslieť. Dokiaľ myslím, je podstata narušená. Hlavne preto, že už viem odpoveď na tú odpornú otázku prečo. 
Viem, že keď odídem, bude všetko iné. Stretnem ťa po rokoch a ty si uvedomíš, čo všetko sa dialo. Teraz to nevieš. Zaslepuje ťa hrdosť alebo skôr nechuť vypustiť zo srdca pocit... To ma presvedčilo o tom, že by som z teba aj tak nič nemala. Aký to má zmysel udržiavať si nejakú pózu, zachovať tvár, nezmeniť sa? Keď všetci veľmi dobre vieme, že tá zmena aj tak príde. A potom ti poviem, že som mala pravdu a ty pochopíš, že sú to iba ďalšie kroky do prázdna. Uvidíme, ako dlho ti to vydrží, ako dlho budeš odolávať. Ponuka bola pestrá. Voľnosť, teplá náruč, smiech. Ako bonus, v knižnici mám kopec kníh, ktoré by si chcel prečítať.

Tvoja hlava je tvrdohlavá a nepustí. Si blázon, ktorý ide na smrť. Bezo mňa... A ver tomu, že ja sa už nikdy neotočím späť. Ver tomu, že do tejto hory už nevstúpim a ani sa nevykúpem v tom istom jazere. Už len z princípu...Nedovolil si sa mi smiať, nedotkol si sa ma, nemáme nič spoločné...a aj napriek tomu „mohla byť z teba krásna mŕtvola, mohol si ležať v tráve, pozerať svetu pod sukne, mať v uchu cvrčka, žltnúť pri hudbe, mohol si byť citovaný, mohli po tebe pomenovať cukráreň... A čo si?“[1]