U starej mamy

Stará mama mi vyštípala líca, dala vlhký bozk na čelo a usadila ma za stôl. Nabrala mi polievku a pýtala sa ma základné otázky. Ako škola? Známky? Budúcnosť? „A čo ti ja viem stará mama, žijem, prežívam...“ pomyslela som si popri chlípaní polievky. Bola dobrá, ale presolená. Vetry? Zaručené. Tešila som sa na páperový paplón a sväté obrázky nad posteľou.

„Dobrý deň,“ povedal ktosi pod oknom. Nestihla som zazrieť tvár. Stará mama sa ani nepohla. Nebolo treba. Záhadná návšteva sa doteperila do kuchyne sama.

„Vitaj Ondrej,“ riekla nenútene, čistou slovenčinou, tak ako to vie len stará mama.

Uprostred kuchyne stál zrazu chlapec, vysoký, rúči, ako sa na šuhaja z Tatier patrí. Vlasy tmavé, ani tma, oči modré ako studnica na dvore. Nos ostrý, ba priam orlí. Ondrej, starý známy. Stará láska... detská. Takmer mi zabehlo. Teda, mne zabehlo. Prebrala som sa a zistila, že kašlem a tvár mi horela. Volala som o pomoc všetkých pohanských bohov.

Vracali sa mi spomienky. Mala som päť rokov a kúpala som sa nahá v potoku. Bola mi zima. On tam bol so mnou...smiali sme sa. Spolu sme pásli ich kravu, oberali letné jablká. Vyrástol...veľmi.

Zaregistroval ma. Jemne zúžil oči keď si ma prezeral. Nevedel ma zaradiť. Tváril sa zvláštne. Cítila som sa ako jalovica na trhu.

„Teta, mama vám odkazuje, že tie uhorky vám privezie zajtra.“ povedal nenútene.

„Ďakujem ti. Prišla ma pozrieť Sára. Pamätáš si ju ešte?“ usmievala sa stará mama.

Ondrej sa na mňa pozrel opäť. Zatváril sa nečitateľne. Možno preto, že som ho čítať nechcela.

„Pamätám,“ vyriekol vzápätí.