Riešenie rómskej otázky zmenou slovosledu

    Slovenské predsudky voči Maďarom pramenia predovšetkým z histórie oboch národov žijúcich kedysi „pod spoločnou strechou“. Dnes je postavenie maďarskej menšiny skôr problémom politickým ako spoločenským, no Rómovia sú na tom opačne.

Ak vezmem do úvahy postavenie všetkých národnostných menšín žijúcich na Slovensku a porovnám ich s postavením Rómov, vyplynie z toho jednoznačný záver: čím väčšia je miera odlišnosti menšiny vo vzťahu k väčšine, tým ťažší je proces integrácie.

Riešeniu postavenia rómskej národnostnej menšiny sa politici úspešne vyhýbajú, vzhľadom na to, že je to problém najmä sociálny a nie politický. Mimovládne organizácie z neho prosperujú, lebo sa stáva modernou exotikou dneška, a ostatní dúfajú že sa to snáď nejako vyrieši.

    Väčšina z nás má predstavu, že dieťa predsudky nemá, lebo nevníma rozdiely medzi ľuďmi. Myslím, že je to spôsobené tým, že spoločnosť, v ktorej žijeme je silne pedocentrická, i keď možno na úkor detí samotných.

Máme tendencie vnímať deti ako „obete“ a po prekročení dospelosti ako „páchateľov“. Ja sa jednoznačne prikláňam k názoru, že najväčší vplyv na vývin človeka a jeho predsudkov má hlavne jeho detstvo. Vraj sa rasové predsudky vyskytujú častejšie v rodinách s nižším socio-ekonomickým statusom, či nižšou úrovňou vzdelania rodičov, no nemusí to byť vždy pravda. Stretla som sa s podobne orientovanými názormi ľudí, ktorí sa pohybovali v tzv. „vyššej“ spoločnosti a radi si nechali pripísať status intelektuála, i keď spôsob ich náhľadu na svet tomu nezodpovedal. Z toho plynie, že predsudky sa vyvíjajú viac-menej nezávisle od postavenia v spoločenskej vrstve, či vzdelania komunity, v ktorej sa dieťa nachádza.

Niektorí hľadajú riešenie v multikultúrnej výchove už na základných školách, no jej aplikácia je v začiatkoch, a preto nemá zatiaľ žiaden efekt.

Na jednej strane by štát dokázal nariadiť školským zariadeniam, aby zavádzali do škôl toleranciu a viedli študentov k rešpektovaniu jedného druhým, no na strane druhej to nemôže nariadiť inštitúcii, ktorá je primárnym zdrojom vzniku, ale aj zániku predsudkov, xenofóbie a nezmyselných postojov, t.j. rodine.

Tvorba multikultúrneho prostredia by teda nemala byť vecou súkromnou, ale naopak verejnou. Enormné množstvá peňazí sa vynakladajú na realizáciu sociálnych projektov s rómskou cieľovou skupinou, no koľko z nich im skutočne aj pomohlo? Niekto by snáď mohol vzniesť argument, že sa realizujú projekty formou seminárov o Rómoch, lenže ak niekomu vysvetlím pôvod Rómov a dôvody ich správania, nikde nie je napísané, že sa jeho postoj k nim musí zákonite zmeniť, dokonca si myslím, že to môže mať práve opačný efekt.

Existujú predsudky voči menšinám, a teda aj Rómom, ktoré sú badateľné, a tak sa dá proti nim (i keď málokedy) účinne zasiahnuť. No ak sa skúsim zamyslieť aj nad inými druhmi predsudkov, do úvahy prichádza spôsob vnímania pomoci so strany majoritnej spoločnosti. Pomoc smerujúca priamo Rómom, ale aj pomoc smerujúca na stranu opačnú. Na takomto riešení by nebolo nič zlé, samozrejme, pokiaľ by už to vo svojej podstate nepripúšťalo celospoločenské „dusno“ v podobe nadradenej a podradenej cieľovej skupiny. Obe možnosti hovoria o tom, že Rómovia pomoc potrebujú a my sa o nich musíme učiť, aby sme im ju dokázali poskytnúť.

Evokuje to vo mne pocit, že väčšina sa tak stáva „vyvolenou“ a Rómovia sú degradovaní na stranu, ktorá pomoc potrebuje, a tak nastáva situácia: „My sme tí v poriadku, oni v poriadku nie sú“. No myslím si, že „pomáhajúca“ strana len cielene klame samú seba, čoho príčina je neuvedomovanie si (alebo nechcenie si uvedomiť), že postavenie tých, ktorým chce „pomôcť“, je len odrazom postoja nášho.

Rómovia, a nie len oni, ale aj väčšina problémov „riešených“ u nás podobným spôsobom, a mám čoraz väčší dojem, že takmer všetky, sú tieňom našej spoločnosti, ktorá sa paradoxne snaží pomôcť viac vlastnému tieňu ako samej sebe.

Integrácia Rómov podľa mnohých znamená ich vzdelanie, zamestnanie a spôsob bývania, ktorý by mal byť rovnaký ako ten náš, no má to skutočne cenu? Resp. stačí to, aby mali vzdelanie, prácu a ubytovanie, aby sa problém vyriešil? To že sú nevzdelaní, nezamestnaní a žijú v nami neakceptovateľných podmienkach nie je príčinou ale dôsledkom postoja silnejšieho proti slabšiemu.

    Pokiaľ Rómovia potrebujú pomoc, minimálne tak ju potrebujú aj Slováci. Nie takú, podľa ktorej sa budú chodiť pozerať na exponáty na výstavách zo štýlových fotiek z rómskych osád, ale takú, s ktorou si uvedomia vlastné predsudky a postoje. Priznať a pomenovať problém je začiatkom každého riešenia. Pôvodná otázka teda mení slovosled, a tým aj celkový význam, a to nie, či sa Rómovia dokážu integrovať medzi Slovákov, ale či Slováci budú schopní  nechať Rómov žiť medzi nami a efektívnejšie prehodnotiť uhol pohľadu.