Sloboda

Literatura > Povídka

Zobudil som sa na to, že ma páli ruka. Pražilo mi na ňu ostré slnko, stojace vysoko nadomnou. Okolo mňa stoja vysoké, silné múry. Divný priestor. Len štyri múry, piesok namiesto podlahy a hore praží slnko. Prečo som tu? Sám. Vstal som a začal prechádzať okolo stien, rukou hladím drsný povrch. Nie je tu východ? Chcem ísť von! Dá sa to preliezť? Nie, múry sú príliš vysoké, tam sa nevyškriabe nikto.
Blúdil som v horúcom štvorci a premýšľal ako sa dostať von. Môžem sa iba tak prebúrať, alebo podkopať. Začal som náhlivo hrabať do teplého piesku. Ruky ma boleli, piesok som mal už všade, vypľúval som jeho chuť, nechty som mal už úplne tmavé. Ale za chvíľu som nechtami škrabol o tvrdú skalu. Zarazil som sa a začal zúrivo hrabať. No pod pieskom bol iba hladký kus skaly. Ja sa odtiaľto nedostanem?
Začal som prezerať steny. Na jednom mieste bola omietka drobivá, odlupoval som ju čoraz rýchlejším tempom, až kým som nenarazil na vysušenú maltu a kamenný múr. Krvavými prstami som každý, ostrý a ťažký kameň po centimetroch vyťahoval zo steny. Nechty som mal úplne rozodraté, slnko mi dotieravo pieklo na krk. Po troch kameňoch ma zmohla strašná únava, ťažko oddychujúc som si sadol, oprel sa o stenu a zaspal.
Keď som otvoril oči, slnko už nebolo vidieť, ale svetla bolo ešte dosť, aby som zistil, že diera nie je väčšia ako moja hlava. Krvavé rany zaschli, no akonáhle som začal opäť vylamovať kamene z múru, celá diera bola potriesnená mojou tmavou krvou. Vytrhával som kameň po kameni, niekedy mi oslabli prsty a spadol som do piesku, ruky zošúchané o drsnú žulu. Po pár hodinách, keď sa mi krvavé ruky triasli, zaliaty potom, kľačiac na kolenách, uvidel som za posledným kameňom malú, asi päťcentimetrovú dierku. Priložil som k nej oko, no videl som iba ostrú bielobu. Z posledných síl som odtrhával posledné kamene ktoré mi stáli v ceste za slobodou. Vopchal som sa do diery, no nepretiahol som ramená. Zúrivo som odkopával posledné kamene, až kým som nepreliezol na druhú stranu. Doplazil som sa s privretými očami k vonkajšej strane múru, rukou som si clonil zrak, ale na strašný svit som si privykol až za chvíľu.
Predomnou bola iba biela, vyprahnutá púšť. Postavil som sa na nohy a tackavo som prešiel za roh. Nič. Tá istá oslepujúca bieloba. Na druhej strane niečo musí byť! Obišiel som celý múr, až kým sa som sa nevrátil na miesto, kde sa na zemi váľali kamene a v múre na mňa zívala tmavá diera.
Oprel som sa o múr a hlava mi padla do dlaní.