Anorexia ako forma sebarealizácie alebo ako sa dá kúpiť ostrov

Opäť budem nekonzekventná a definícii pojmu identita sa radšej vyhnem. Spoľahnem sa na to, že čitateľ bude pod pojmom identita intuitívne rozumieť to, čo ja. Kým identita bola kedysi stanovená príslušnosťou k rodu, k spoločenskej vrstve, ale aj k rase a národnosti, pre istotu už „dopredu“ viac-menej neovplyvniteľnými atribútmi, v modernom svete takáto vrodená identita neexistuje.

Sme študentmi, deťmi z dobrých rodín, ale zároveň môžeme byť kamelotmi alebo pouličnými predavačmi lotérie. Sme synmi a dcérami a zároveň sme partnermi a partnerkami, prípadne milencami a milenkami iných žien a iných mužov. Chceme patriť a patríme k niekoľkým skupinám zároveň. Toto všetko má na sebaobraz a identitu nepopierateľný vplyv.
Móda ako jeden z rukolapných prejavov a zároveň tvorca identity je v celom procese potrebná. Jej funkcia je dvojaká a zdanlivo protirečivá. Jednak nás ohraničuje, zaručuje nám kontinuitu  a zároveň je prostriedkom sebaopustenia, spojenia s externým svetom a napokon často prevlekom, či nástrojom predstieranej  identifikácie, rovnako ako artiklom zvýšenia atraktivity. Ako konzumenti si nekupujeme veci, ktoré potrebujeme, ale symboly, ktoré sú nositeľmi istej informácie o nás. Kupujeme „prísľuby“, veci, ktoré sľubujú krásu, prestíž a úspech. Snaha pôsobiť atraktívne na iných cez istý módny artikel je ďalšou z hybných síl módneho priemyslu. Túžba po atraktivite nevyplýva len z ľudskej márnivosti.
Atraktivita sa totiž oplatí. Móda je ekonomickým a spoločenským fenoménom. Zdrojom emócií, facilituje sociálne kontakty a ovplyvňuje šance. Zo snahy po individualizácii sú ľudia ochotní vzdať sa akýchkoľvek užitočných a praktickým účelom slúžiacich predmetov, ak za ne získajú nastroje odlíšenia sa od väčšiny. Niektorý z dávnych cestovateľov poznamenal, že kým domorodci nie sú ochotní dať celkom nič za nové nástroje, alebo nové druhy zvierat, za niekoľko farebných pier sa dá kúpiť celý ostrov.V čase piercingu, solárií a mentálnej anorexie sa myšlienky o prehlbujúcej sa nenávisti voči uznaniu založenému na materiálnych a „povrchných“ artikloch a vzrastajúcom obdive honoru nadobudnutého úspechom a vnútornými hodnotami, ktoré celkom vymažú snahu o extrémnu konformitu, zdajú ako nepochopiteľné sci-fi. Nechceme predsa rovnosť.
Odlišnosti vyhľadávame všade tam, kde sa vyhľadať dajú. Móda je len prostriedok. Pozostáva z pnutia medzi imitáciou a odlíšením sa, individualizáciou. Ten, čo sa cíti podradený sa snaží imitovať nadradeného. Atribúty spoločenského triedenia by mali byť hlboké a nie povrchné a triviálne. Opak je však pravdou. Čím menej patríme k skupine, do ktorej sa chceme začleniť, tým viac imitujeme vonkajšie znaky jej členov. Paradoxne, a vlastne celkom logicky, čím viac sa do skupiny asimilujeme, tým menšia je naša potreba identifikovať sa pomocou vonkajších znakov. Celá táto snaha je však sprevádzaná potrebou nadradených udržať si postavenie, a tak sú nútení tvoriť nové prostriedky odlíšenia a udržať si tak výlučnosť. Kedysi bola odlišnosť „nižšej“ vrstvy od „vyššej“ daná zákonom. Tak sa zamedzilo možnosti identifikácie sa príslušníkov „podradených“ vrstiev s vrstvami „nadradenými“. V našej spoločnosti sú nadobudnuté sociálne hodnoty určujúcejšie ako socíalne hodnoty vrodené. Svoju identitu sme nútení udržiavať vo veľmi nestabilnom, rýchlom a fluktujúcom svete, t.j. nestačí patriť k jednej skupine, či mať jednu identitu.
Tieto fenomény urýchľujú rozvoj a obľúbenosť módy. Trendy trvajú krátko, lebo textilu je nadbytok a je lacný a dostupný. Technika imitácie je takmer dokonalá. Neustála možnosť vulgarizácie každej novinky, núti vymýšľať tých, ktorým záleží na autenticite, nové štýly v neustálom úteku pred imitátormi a plagiátormi.V čase, keď je čoraz ťažšie byť konformným , sa často kŕčovito, snažíme chopiť každej možnosti o zaradenie sa, o ohraničenie sa, o sebadefiníciu a móda je jedným z najrukolapnejších prostriedkov. Ak však doteraz bolo možné „hrať na rôznych javiskách“ v „rôznych hrách“ ,v zmysle „šaty robia človeka“, stalo sa „módou“ tvarovať aj vlastné telo. Telo sa stalo symbolom, prostriedkom vyjadrenia príslušnosti k skupine a k spoločenskej vrstve a zároveň nástrojom sebaurčenia, sebavymedzenia a sebaidentifikácie. Rovnako ako šaty, aj telo je zdrojom emócie a určujúcim základom sebaobrazu.
Mentálne anorexie a podobné poruchy príjmu potravy nestačí vysvetľovať plocho ako snahu prispôsobiť sa, v konečnom dôsledku, tiež módou určenému ideálu, či ako snahu mladých dievčat identifikovať sa na základe vonkajšieho znaku so skupinou, ktorá je pre ne „prestížna“. Možno predovšetkým je podstatné, že anorektička sa vo svojej chorobe cíti ako doma. Choroba jej poskytuje vlastný a zákonite pevne ohraničený a uzavretý svet. Náš svet, v ktorom sa treba naučiť žiť „bez identity“, alebo prijať ako svoju zmes rôznych identít, prináležať k rôznym skupinám zároveň, svet, kde mať identitu znamená na nej pracovať a neustále ju strážiť, je vyčerpávajúci.

Kŕčovité sebasústredenie poskytuje pevnú a spoľahlivú škrupinu. Choroba je zdrojom bezpečia v chaotickom a difúznom svete. Chudé telo teda spĺňa všetky atribúty luxusného módneho odevu, krášli a podľa súčasných meradiel zatraktívňuje. Je nástrojom identifikácie s „prestížnou“ skupinou a vyjadrením príslušnosti k „prestížnemu“ svetu (k svetu wellness, fitness, k svetu zeleninových šalátov a zdravého životného štýlu, akokoľvek je paradoxné, že nástrojom identifikácie so „zdravým“ svetom sa stáva choroba). Zároveň určuje sebaobraz a slúži ako zdroj identity a stability.
Niet divu, že je táto „postmoderná choroba“ v súčasnosti tak módna.