Prázdniny sa skončili, začína sa relax alebo dôvod, prečo (ne)písať v noci...?

Väčšina relatívne logicky pochopiteľných textov má svoju výstavbu, ktorej sa treba, resp. by sa malo pri ich písaní pridŕžať, aby sa logicky nie len začínali, ale aj úspešne končili. Jednou z osvedčených ciest k úspechu je, neodbiehať od témy, aby v konečnom dôsledku, ako každý produkt, aj výsledný text, bol aspoň na chvíľu účelný, t.j. aby ho čitateľ pochopil. Tak, ako je pre mnohých infantilnou samozrejmosťou napísať úvod, tak pre zopár „iných“ to znamená obrovského chrobáka v hlave. Ono sa to občas hodí, hlavne hrubo vytlačená časť nad hlavným textom v periodikách - čím masovejšie periodikum, tým výraznejší úvod. Predpokladám a vďakabohu (alebo mame), sa často stretávam s tým, že v „kúskoch“ pre náročnejšieho čitateľa je úvod menej výrazný. Pre mňa je to jasné: keď už si kúpim „inteligentnejšie“ noviny, či časopis, kvôli nízkemu nákladu zaň zaplatím vysoko, takže za toľké peniaze si už len z princípu prečítam aj telefónne číslo tlačiarne, ktorá to vytlačila. Tak mizne problém so zvýrazňovaním úvodu v nízko nákladových periodikách, a ten sa teda nepriamo degraduje z postu spolu informátora (kvôli nadpisu, lebo aj on má podobnú funkciu), na post úbohého, nepovšimnutého uvádzača. Moja snaha, vyvrátiť nutnú potrebu vecného úvodu, kde ja, ako výrobca „musím“ uviesť spotrebiteľov do problematiky tovaru, sa však s pribúdajúcimi riadkami, pravdepodobne, dostáva do nekontrolovateľných sfér výrobného tajomstva. Po tomto dlhom a minimálne vecnom úvode som si uvedomila, že mojou povinnosťou nie je písanie tradičných po prázdninových úvodov, a tak ma moja snaha čo najviac sa jednému z nich vyhnúť zaviedla k presvedčeniu, že, aj keď som tradičný úvod nenapísala, aj tak je po prázdninový, tak ako každý, ktorý sa napíše po prázdninách, i keď obsahovo nemajú spoločné nič. Pomaly, ale isto mi z toho plynie hneď niekoľko záverov, ktoré samozrejme, majú spoločné to isté ako tie po prázdninové úvody. Prvým záverom je pre mňa osobne veľmi potešujúca vec, a to skutočnosť, že ak má človek dosť šťastia, z ničoho urobí aspoň niečo a v lepšom prípade sa to (ale to už sa týka len hlúpych, lebo tí ho vraj majú vždy dosť) urobí aj samo, len treba byť natoľko múdry, aby dotyčný vedel na chvíľu zo seba urobiť toho „hlupáka“ (samozrejme len z vypočítavosti kvôli tomu  spomínanému šťastiu), a potom vystihol moment, keď pointa prechádza okolo, ale keďže prichádza z ničoho, treba počítať s tým, že je nevýrazná priamo úmerne filozofickej hĺbke textu. A tu sa mi práve naskytla druhá potešujúca skutočnosť, a to zadosťučinenie v relatívne rovnako nepodstatnom závere. Ešte na začiatku nepodstatný úvod, pri absencii konkrétneho jadra, v spojení s mnou zatracovaným „chudákom“ záverom a okorenený absolútne nevystihujúcim nadpisom, tvoria neuveriteľne zdĺhavú „omáčkovito“ rozťahanú podstatu tohto „antitextu“. Moja snaha o búranie literárnych systémov bola podporená veľaváženou docentkou Podstatou a Pánom doktorom Významom, ktorí mi do hlavy nasadili chrobáka tak gigantických rozmerov, že som si takmer istá svojou novou záľubou, pre niekoho v skutočne „maxipseudotexty“, pre mňa však vysoko zábavná forma literárnej anarchie, nenásilnej vzbury proti systému tuctovosti a slepého nasledovania všetkého, čo nám hovoria a tlačia do hláv, väčšinou s argumentom: „Lebo je to tak..,“ formou, ktorú chápu len niektorí, spolu s nádejou, že snáď niekedy sa mi podarí napísať úvod bez úvodu, záver namiesto jadra a dokázať zachytiť takmer nezachytiteľnú pointu, ktorá bude možno prechádzať okolo.