kľúče
musím nájsť kľúče
vždy všetko, sa utopilo, strácam. prečo ?
tieto nesmú byť stratené, nevidím
slnko je zatmené
nemohla
otec ?
otec daj mi kľúče.
otecko môj.
Neposlúchala som, nerobím to
nerobím čo chcú
niesom aká chce
nie, som akú chce
kde sú tie železá ?
kdeže by boli
keď sa mi smiali
sladkosti moje
všetky požrali
tajomstvá moje
strhli, pobrali.
Hľadá, nedosiahne
nôžky vystiera, pomaly chabne
otecko môj, prečo si ?
stisk, príliš červený
bedrá, štiepené zodreté
kolená, kruhu vzdialené
Otočí hlávkou, pozerá sa oči skrz okno
v okne štyri štvorce a lúč
9 článkov naraz dnu
Listy padajúce na kachle nezneli nikdy tak nežne s tou ozvenou.
Jeden, ktorý sa nechával vetrom niesť smerom k pivničnému oknu,
preletel popri ramene chlapca, ktorému sa zdalo, že počuje plač.
Obzrel sa. 30 celzia tepla odrážajúceho sa od zrkadielka mu páli oči, odvrátil zrak.
To bola len mačka, ktorú trhal pes skrz frekvencie medenných prútikov.
Rozbehol sa preč a mizol v hmle prístavného betónu kým sa vôkol neho zhromaždila tma.
Svietili len lampy, pri ňom ďalej je noc, hoci boli všetci v malých kúskoch polyesteru na pravé poludnie, sebadeštrukčne si opaľujúci pľuzgiere.
Bez hlasu a hlasiviek, schopnosti vnímania stisku stavcov všetkými desiatimi,
sa pomaly sklonila a kvitli kvety.
Na ružovom podklade boli omnoho krajšie,
po tom ako sa červená mieša s bielou. Kedysi bola v tej blúzke tančiť .
Otecko, prečo si hnus.
Hnus, prečo si môj ?
čo všetko obsiahne kus lysovaného plechu na krúžku.
Zápästné kostičky,
strhané šaty
zámok a hrad.
Kĺúče a ručičky,
kedysi kúsali,
mačky tej chrup.
Drátik s háčikom na konci. Noc sa vrátila k oknu, a nieje už taká strašidelná.
Chytaj, usmiali sa štvorce.