Chcela by som o ňom napísať čosi viac.
Ale tak ako to býva
zvyčajne ( iba vo filmoch)
dochádzajú mi správne slová
A zmôžem sa iba na toto
…
Viete ten obraz vyzerá tak,
ako keď po dramatickej scénke
plnej osobných črepov
a neosobného rozhadzovania rukami,
prichádza hlavný hrdina a povie:
“I am so sorry!”
Vtedy už začína slziť nežnejšia
časť obecenstva v kine
(a pár metrosexuálov si zotrie šušník zo svojho ružovejšieho JA)
Prevažná časť mužov sa snaží myslieť na to,
kedy už pôjdu domov.
Ale všetci zúčastnení v jednej milisekunde zreteľne počujú tých
pár
nádherných
slov
s veľkou
váhou
zabúdajúc na
predošlé mávanie
rukami
a nohami
i na nadávky typu “veľmi osobné”
a v hlavách tých všetkých ľudí ozýva sa:
…
“I am so sorry”