Grécko je dôležité hlavne pre súčasné umenie, aj keď táto práca nebude primárne pojednávať o ich vzťahu, myslím, že je dôležité poukázať na absenciu sebakritiky súčasných umelcov vzhľadom na kvalitu ich prác, ktoré sú zvyčajne, len nepekným zločinom na priestore, ktorý obývajú.
Ak porovnáme umenie Egypta, Mezopotámie a Grécka a budeme sa snažiť hľadať analógie, nájdeme ich nepochybne viac medzi Egyptom a Mezopotámiou alebo aj Chetitskou ríšou. Umenie v službách dlho suverénneho Egypta, oblasti Mezopotámie a ríše Chatti bolo sa týkalo zväčša úloh pre moc svetskú alebo náboženskú. Úlohou umelcov
v týchto dobách (ktorých postavenie bolo na hranici slobody, možno snáď výnimkou v Egypte, hlavne v časoch Achnatona), bolo vyobrazovať rôzne procesie, výjavy z lovu, veľmi dôležité boli výjavy z vojenských ťažení.
Štýl alebo „sloh“ týchto výjavov bol jasne definovaný, najpresnejšie v Egypte, kde každý detail a kompozícia podliehali aplikácii štvorcovej sieti v procese práce, ktorá tiež prácu remeselníka alebo „umelca“ uľahčovala. Tento profesionálny prístup k práci zčasti chýbal v Mezopotámii, preto ako píše V. Volavka („O soše“), na rozdiel od epyptských, mezopotámski umelci skôr hľadali ako nachádzali.
Samozrejme, nešlo vždy o spomenuté výjavy, išlo aj o súkromné objednávky pre majetných ľudí, príkladom si vezmime Egypt a výzdobu hrobiek šľachticov. Aj keď sa tu predpokladá väčšia voľnosť ako pri prácach pre kráľovskú rodinu, štýl je vždy zachovaný, invencia umelca neprichádza do úvahy. Z doterajšieho textu vyplýva, že umenie týchto veľkých ríš nebolo slobodné v pravom slova zmysle. Sloboda je sestra umenia akoby sa snáď dalo povedať, jej prítomnosť, samozrejme spolu s ráciom a remeselnými znalosťami je nevyhnutná pre schopnosť umelca vyjadriť obsah či ideu presvedčivo vo forme. Ako je známe, Perikles jednal s umelcami pracujúcimi na akropole ako so sebe rovnými.
Druhým spomenutým dôležitým bodom je rozum, sloboda predpokladá schopnosť vnímať súvislosti a logicky ich členiť pre pochopenie problému. „Logika (gr. λόγος logos) je veda o zákonoch správneho myslenia. Skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy, čiže demonštrovali ich správnosť“.
Tvrdenia umelcov, ktorí vravia, že svojej práci nerozumejú sa akiste červenajú pred veľkosťou rodiska logiky a ak nie, neostáva nám než len poľutovať hranice ich intelektu.
Profesionálne umenie potrebuje rozum tak ako aj remeselnú zručnosť. Tendencie postmodernizmu spochybňujúce dôležitosť remesla v prospech „kreativity“ len zvýrazňujú podnadpis informačného veku – „Moderný stredovek“.
Všetky tieto prvky sa zjednotili v Grécku aby vytvorili prvé východisko umenia. Je to východisko, na ktoré sa môže umelec vždy obrátiť, či už sa zaoberá figúrou, abstrakciou alebo expresionizmom, z už uvedených dôvodov.
Grécka socha je snáď najžiarivejším príkladom a symbolom gréckeho dedičstva. Je zbytočné znovu štylizovať niektoré tvrdenia a preto si dovoľujem dlhší výňatok z knihy Umberta Eca, „Dejiny krásy“: „ … grécke sochárstvo neidealizuje abstraktné telo, ale skôr hľadá ideálnu krásu s využitím syntézy konkrétnych živých tiel, prostredníctvom ktorých vyjadruje psychofyzickú krásu, ktorá uvádza do súlad dušu a telo alebo krásu foriem a láskavosť ducha: to je ideál kalokagathie, ktorého najvyšším vyjadrením sú verše básničky Sapfó a Práxitelove sochy. Túto krásu možno najlepšie vyjadriť statickými formami, v ktorých umelec v zlomku nejakej akcie alebo pohybu nachádza rovnováhu a kľud a ktorým je výrazová jednoduchosť primeranejšia než bohatstvo detailov“.
Sloboda, logika a remeslo teda nevyhnutne vyústili do prvého skutočného umenia v histórii. Nechcem znižovať význam spomenutých ríší, ktorých vrcholné obdobia predchádzali Grécku, bez nich by zrejme grécke umenie neexistovalo v takej podobe, aké ho poznáme, ich význam je teda nespochybniteľný v tejto medzinárodnej, cekom prepletenej „štafete“ za cieľom zavŕšenia kultúrneho vývinu človeka.
V definitívnosti gréckej formy sa skĺbili všetky prvky dôležité pre akékoľvek umenie a preto je východiskom pre každé obdobie a štýl, je oporným bodom pri ktorom sa každý umelec môže naučiť úcte k priestoru a tak sa stať skutočným tvorcom.
