Blog

...virus_called_life..., 30.10.2006 17:44

...Láska, ako najväčší dar od Boha, nás učí milovať. Milovať a byť milovaný. O láske by sa dalo hovoriť celé hodiny, celé tie dlhé hodiny a dni, ba aj roky, počas ktorých som ju bohužiaľ nemohol okúsiť. Spomínam na tie dávne chvíle, v ktorých stál som na vrchole spoločnosti. Mal som prečo žiť, mal som dôvodsa usmievať. Vtedy som ešte vedel, čo znamenajú city. Rád som ich rozdával. Nedbal som na to, koľko znesiem moja duša, veril som, že mám v sebe dosť lásky pre celý tento svet. Od svojho okolia som neočakával nič iné, len to, čo som im aj dával. Môj život szšal krásou a vitalitou. Až do osudného okamihu. Až do chvíle, keď sa mi celý svet zrútil pred očami ako domček z karát. Pocítil som silný pád, ktorý vymazal všetok cit z môjho vnútra. V zlomku sekundy bolo všetko stratené. Čo sa to deje? Haló, ľudia, kde ste všetci? Kričím do temnoty, ale márne hľadám život. Hlavou sa mi predierajú hrozivé myšlienky, a jedna za druhou ma týrajú, sťa by som bol ukrižovaný. V diaľke počujem hlasy, no na moje zúfalé volania už nik neodpovedá. Zúfalosť. To jediné ma ešte drží pri živote. Núti ma myslieť. Kazí mi radosť zo smrti. Prebúdza sa moje psychopatické zmýšľanie a nedovol mi myslieť. Odporujem sám sebe. Neviem čo skôr. Ó ako rád by som teraz už konečne opustil tento svet. Odrazu mi hlavou prebleskne šialená myšlienka. Čo takto vziať si zbraň, položiť si hlaveň do úst a vystreliť si z hlavy ten zmätený mozog, ktorý ma ubíja každou sekundou života. No vzápätí zisťujem, že tu nieje nik, kto by mi tú zbraň podal. Nik, kto by mi pomohol v tomto šialenstve. Ale veď je to zločin! No prečo tomu vlastne tak vravím? Veď teraz je to moje jediné spasenie. Spása, ktorá žiaľbohu nezávisí od najvyššieho. Veď to on ma sem poslal s poslaním zachrániť svet od skazy. A teraz tá skoro postihla mňa. Šéfko už o mňa asi stratil záujem. Nie! Prečo si vtĺkam do hlavy takéto nezmysly? Musím veriť! Jedine viera ma dokáže zachrániť. Ale viera v čo? Vlastne ani neviem čo si prajem skôr, či život alebo smrť. No viem, že život bez lásky nemá zmysel. Načo sú mi všetky tieto bohatstvá sveta, keď sa o ne nemám s kým podeliť? Nemám nikoho, komu by som ich daroval. Nieje tu niekto, kto by mi podal pomocnú ruku. Nepočuť žiadne hlasy, ktoré by mi spríjemnili chvíle. Nie! Určite tu nie som sám. Veď musí byť niekde vo vesmíre ešte živá duša, ktorá ma počuje. Nie, nechcem tomu veriť ale, asi je to tak. Cítim, ako na mňa tá samota dolieha, tlačí ma až do zúfalstva, nedá mi ani vydýchnuť. Znova siaham po smrti. Vari by to nebolo ľahšie ako táto nočná mora, ako toto utrpenie. Áno, potrebujem ju! Smrť, len tá ma zachráni. Potrebujem ju ako drogu, ktorú si deň čo deň pichám do žily. Potrebujem ju ako dieťa materinské mlieko, aby mohlo žiť. Áno, ó áno už ju cítim. Už si po mňa ide. Cítim tú úľavu. Viem, že konečne sa toto utrpenie pominie. Neviem bude potom, ale vlastne ani neviem, prečo by som mal ešte ostať medzi živými, keď som zostal taký opustený. Už tento vírus zvaný "život" nedokážem uniesť! ... ...thanx...:-X
/1
© 2006 - 2014 HumanART.cz - všechna práva vyhrazena | kontakt | reklama | podmínky | informace o HumanARTu | Inzerce aut - Autofrc