Jde to Dobré Wow!

Harpya

Literatura > Povídka
horor

Vyklíčila zo mňa, ako popínavá rastlina, pulzujúce korene stromu, ako semeno z úrodnej pôdy. Celé tie dni, celé týždne rašila, narušovala konštrukciu môjho tela a drala sa na svetlo. Môj žalúdok sa zväčšil a zduril, zmenil sa na akési blanité vajíčko, groteskný nahnisaný nádor, bizarne pokrútený ako nedonosené embryo. Je noc, svieti mesiac, vonku zavýja pes, vietor šumí v korunách stromov a vrany krákajú to svoje večné ťahavé KRÁÁÁ-KRÁÁÁ a ona, ach, ona zatiaľ pomaly vylieza. Cítim ju, po tvári mi steká pot, vlasy mi padajú do vytreštených očí. Postupuje ako baník smerom k zlatej rude. Kliesni si cestu pomedzi moje črevá, hľadá cestičky, trhá ochrannú blanu, zatínam zuby. Vychádza hlava. Klesám na kolená, pot, triaška, chvenie v rukách, cítim ako sa naťahuje, hore, hore, po vzduchu, po svete, nedočkavá ako malé dieťa po čokoládovom cukríku. Pritláčam si dlane na spánky, škrípem zubami a revem, HLASNO KRIČÍM!!! Bolesť však necítim, nie, nie, žiadna fyzická bolesť, ale moja myseľ.

 

MYŠLIENKY! TIE MYŠLIENKY!!! ACH, MOJE MYŠLIENKY, KURVA, KURVA!!! PÁLIA MA AKO ŽERAVÉ ŽELEZO. VYPAĽUJÚ ZNAKY DO MOJEJ HLAVY. ODRAZU VIDÍM PRED SEBOU SVOJ MOZOG AKO Z NEHO VYRASTAJÚ JEJ KONČATINY A RUKY A NOHY A ÚSTA, AŽ SA CELÝ ZMENÍ NA ŇU, A ONA JE MNOU A NAOPAK A REV NEUSTÁVA A VRANY KRÁKAJÚ A JA SA BEZMOCNE SKRÚCAM NA ZEMI ZATIAĽ ČO MI PSYCHICKÁ BOLESŤ ROZKLADÁ VNÚTRO NA ATÓMY. Naprázdno lapám po vzduchu a dívam sa na tú hlavu. Je odporná, lebka – pretkaná niekoľkými dlhými, zlepenými vlasmi – sa jej leskne ako surové mäso, otáča ňou a díva sa na mňa, OČI, OBROVSKÉ OČI BEZ VIEČOK ako čierna, prázdna smola. Naťahuje sa. Nosom sa mi obtiera o hruď. Škerí sa, ústa vyplnené žltým jasom krivých zubov. Celá je pokrytá modrosivým slizom. Padám na chrbát, mecem sa ako človek v predsmrtnom kŕči, v očiach mám slzy a škriabem prstami po drevenej podlahe, triesky sa mi zarývajú do rúk, nechty sa lámu, ukazuje sa živé mäso a ja vidím jej krídla. Tmavo zelené perie lieta do všetkých strán, odkvapkáva z neho sliz, hustý a kašovitý plný ostrých kryštálikov agónie a smrti, strieka na steny, podlahu, všade, lepí sa na mňa. Je studený. Krídla sa rozprestrú a ona zaškrečí, jej smiech ma omračuje ako úder kladivom. Už je skoro vonku. Zatínam zuby. Prichádza to najhoršie. Nemotorne vychádza dolná časť jej tela. Môj mozog poskakuje, akoby doňho niekto vháňal ďalšie a ďalšie elektrošoky obalené plameňmi a každé nervové vlákno v mojej hlave sa potápa do vody plnej snehu a horiacich ľadových krýh, ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ, ona zamáva krídlami, prudko sa zo mňa vytrhne, vzlietne, vytreštím oči, zvieram si žalúdok, po rane ani stopy, nemôžem chytiť dych. Vznáša sa a chvíľu krúži po izbe. Dlhý nos plný bradavíc pripomínajúci šľachovitý úd sa jej skláňa až po ovisnuté poprsie, oba prsníky biele ako brucho ryby. Usádza sa na stole, hľadí na mňa, mlčí, nehýbe sa a vrany vonku stále kvília a pes stále zavýja, zdá sa, že ešte hlasnejšie ako pred chvíľou a mesiac sa zdá byť o niečo bližšie a dopad jeho svetla bolí ako rez britvou. Odťahujem sa a ustupujem k stene. Nekrvácam. Oddelila sa odo mňa ako jedna hrudka plastelíny od druhej. Nespúšťa zo mňa oči. Sú obrovské, zaberajú takmer celú tvár, plnia miestnosť, ťažko sa mi dýcha, krútia sa, špirálovito, kŕčovito zatváram oči, nechcem sa dívať, nie, nechcem, nechcem, ale pod viečkami nevidím tmu, ale ju, ako na mňa zíza a hovorí, prehovára, láka. Hruď sa jej s každým nádychom nadúva, hlasno sipí, z tela jej stúpa para. Vpíja sa do mňa pohľadom, odrazu tlmene zapiští, strhnem sa. Prihovára sa ku mne a ja jej rozumiem, jej oči, OČI, TIE OČI sa krútia, škúlia, hovoria so mnou, áno len so mnou, vnímam ich ako ľudí, ako dve rôzne bytosti s telami, orgánmi a žalúdkami, hlad, hlad, hlad, sú hladné, tie oči sú hladné. „Nakŕm nás! Nakŕm nás!“ Chúlim sa v kúte izby, vyšklbávam si vlasy a škrípem zubami, zatiaľ čo tie oči sa mi kotúľajú v hlave, krútia sa ako ozubené kolieska, OČI, OČI, OČI, VIDÍM ICH, ZASE KRÚTIA SA, ZASE OZÝVA BOLESŤ V MYŠLIENKACH. „Jedlo, jedlo, dones ho, zabi, zabi, kŕm nás, kŕm nás...“

 

SLOVÁ KĹŽU PO MOJICH NERVOCH A KOPÚ MA DO LEBKY, TRHAJÚ A PÍLIA MOJE MYŠLIENKY, BIČUJÚ ICH, VEŠAJÚ NA ŠIBENICIACH, ODPORNÝ SMRAD S CHÁPADLAMI NA POZADÍ TÝCH MYŠLIENOK, VYSKAKUJÚCICH DO MLYNČEKA NA MÄSO A OČI, HUSTÉ OČI, SMOLA V NICH BUBLE, ŠKVARÍ SA, LEPÍ SA NA SLOVÁ, NA TORZO FANTÁZIÍ A OŽIVUJE ICH. NEMŔTVE MYŠLIENKY VSTÁVAJÚ A POTÁCAJÚ SA, NARÁŽAJÚ DO STIEN MOJEJ LEBKY A MUMLÚ „ZABI, ZABI...“ A BAHNITÝ JAZYK LÍŽE ICH ROZKLADAJÚCE SA TELÁ, OKO S JAZYKOM PLNÝM BRADAVÍC! NIE! BIČOVANIE! VEŠANIE! MŔTVI VSTÁVAJÚ!!! KRIČIA!!! ŠHKRIEEEEEEEK-ŠHKRIEEEEEEEK! MUSÍŠ! TERAZ! MUSÍŠ! ZABI! ZABI! KŔM! KŔM NÁS!!! AH... MUSÍM! Musím, musím, ach bože, musím, DO PEKLA, MUSÍM!!! Vybieham sa do tmy, ona čaká, čaká, pokojná vo svojej dôstojnosti ako socha vytesaná zo žuly, prichádzam a ona žerie. Tvár zatemnená karmínovým plášťom, zubami drví kožu, vtáčími nohami láme kosti a prežúva, slastne a pahltne. Zdvihne hlavu, díva sa na mňa, z úst jej trčí mastný kus mäsa, prejde niekoľko sekúnd kým ho vcucne ako zrelú malinu. Vylizuje podlahu, spokojne chrochtá a grgá ako nakojené dieťa, pristupuje ku mne. Vrieska, mrzne mi krv v krčnej tepne, ten zvuk ma ochromuje, padá z rozškľabenej oblohy priamo ku mne. Odrazu vyskočí, schmatne ma tými svojimi pazúrmi a pritlačí k stene. Trhá mi oblečenie, košeľu, nohavice, klesá stále nižšie, chce ma, chrochtá, masíruje môj penis, žobre, chce dieťa, potomka. Vzrušene kvičí, škriabe ma po celom tele, zozbieram posledné zvyšky síl a odsotím ju. Vznesie sa, lieta nado mnou, oči sa otáčajú ako kolovrátky. Bežím, rozrazím dvere, utekám do tmy – KRÁÁÁ-KRÁÁÁ – všade okolo mňa stromy, letí za mnou, narážam do kmeňov, potkýnam sa o zhluky bodliakov, do tváre mi lietajú roje maličkých mušiek. Počujem jej natešené kvičanie, cítim jej sliny na svojom zátylku, celé lačné po mojom semene, po mojej krvi, pazúry sa mi bolestivo zakvačia do pliec, z pľúc sa mi vyderie plačlivý výkrik, moje nohy sa odliepajú od zeme, bezmocne sa mecem, snažiac sa vyprostiť z jej zovretia. Zatnem ruku v päsť a udriem ju do hrude. Zachrčí jej nechty opúšťajú mapku mojich pliec a ja padám do mokrého lístia, blata a borovicových šišiek, korienkov a mŕtveho ihličia. Bleskovo otáčam hlavu, nikde ju nevidím, jej tieň sa však mihá pomedzi kmeňmi ako duch vypustený zo škatuľky, nevidím ho, ale cítim ho, obieha okolo mňa, obhliada terén, predátor a korisť, ach nie, predátor a korisť! Okamžite vyskočím na nohy a rozbehnem sa, konáre stromov ma šľahajú do tváre, vzduch okolo mňa sa čerí a rozvetvuje na molekuly, je kvapalný, vlnky mi tepú v ušiach, cítim jej krídla, niekde tam, niekde za mnou. Bežím v ústrety svetlu, zakopávam, pod nohami cítim asfalt. Cesta! CESTA! Z hrude sa mi derú zverské vzdychy zmiešané so vzlykmi, bežím, bok mi prederavuje ostrý šíp bolesti, už len kúsok, ešte kúsok, ešte prejsť cez to maličké pole a tam... svetielka, domy, domčeky, ľudia... ešte krôčik... Plece sa chveje a bolí, z rán mi uniká krv a vytvára v tme malé potôčiky. Pole. Som tam. Odrazu za sebou začujem ostrý klepot jej pazúrov. Klopy-Klop, po asfalte. Je na zemi. Je za mnou, hrá sa so mnou, vychutnáva si moju bezmocnosť, kŕmi sa mojim strachom. Zatínam zuby a dolujem najvyššiu možnú rýchlosť. Nocou sa ozve šialené, ostré zavrešťanie, moje ušné bubienky praskajú, vzduch je znovu vodou, som smädný, nevládzem, vrany krákajú, môj bok odumiera pálivej bolesti, ona letí, ja bežím a viem, že to nedokážem, nezvládnem to, opäť cítim na chrbte jej pazúry, naplno do mňa vniknú, najhlbšie ako sa dá a vytrhnú poriadny kus mäsa a kostí, kožu odlupnú ako kôru z pomaranča. Vytreštím oči, sánka mi poklesne, v pľúcach necítim žiaden vzduch, ale napriek tomu KRIČÍM!!! a REVEM!!! Hlasné AAAAAAARRRRRRGGGGGGGGHHHHHHHHHH!!!!!, ktoré preskakuje do ostrého piskotu. Klesám na kolená. Zaborím tvár do hliny, zdá sa mi, že každou chvíľou musím stratiť vedomie. Už je pri mne. Nemám silu brániť sa. Dýchanie bolí. Skláňa sa ku mne, oblizuje si pysky, šúcha sa o mňa, o... o... ach... ach... Odporné bahnité teplo. Som na dne Riasy. Kalná voda. Kostry dávno vyhynutých zvierat. Krv. Tma plná očí. Chlad. Horúco. Horúco. VNIKNUTIE!!! NIE! ACH!!!

Zašermujem rukami. Pohybuje sa. Pohybuje sa NA MNE!!!

TLAK. OBROVSKÝ TLAK!!! UNGH... UNGH...

Po lícach mi tečú slzy. Natešene piští.

 

ACH... ACH... NEVLÁDZEM! NIE! TELO ODPORUJE A KRV TEČIE A VRANY, ACH, VRANY NADO MNOU, KRÁÁÁ-KRÁÁÁ, A TMA OKOLO A OČI A LESK A JEJ TELO NA MOJOM, JEJ DUŠA NAVIAZANÁ NA MŇA, OBESENÉ MYŠLIENKY, MŔTVE SCHRÁNKY POTÁCAJÚCE SA VPRED, MESIAC MI SVIETI DO OČÍ, VŠETKO SA MIEŠA, MUSÍM STRATIŤ VEDOMIE, HNEĎ TERAZ, NA CHRBÁT MA TLAČÍ OSTRÝ KAMEŇ PRIAMO DO OTVORENEJ RANY, NEDOKÁŽEM KRIČAŤ, MÁM STRACH A UMIERAM, BOŽE, NAOZAJ UMIERAM... Tlmene vykríknem. Uvoľnenie. Vyslobodenie. Horúce, pálivé, bolestivé a bez života. Natešene zavyje a konečne sa odo mňa odlepí. Meravo hľadím pred seba, zuby cvak-cvak jeden o druhý, vyskakujú z nich iskričky, po tvári mi tečie pot, a ona odlieta, odlieta preč, ahóóój moja, vtáčik letáčik, hmmm, uch to teplo, bože mne je tak horúco. Naskakuje mi husia koža, chvejem sa, ruky blednú, krv zo mňa crčí ako z prietrže temných mračien, temných... unghhh... ako horúci prameň, strácam sa, odpadávam, končím, cítim to, miznem ako ranná hmla, uch... uch... Vidím mesiac  a jej vzdiaľujúcu sa siluetu, potom ďalšiu a ďalšiu, pridávajú sa k nej, letka, vojsko, armáda smrti, sú ich tisíce, šíky, noví vládcovia letiaci do všetkých strán sveta, ugh, to je teplo, plno krvi, ach, ach... Nechám hlavu klesnúť do blata a naposledy sa zahľadím k mestu. Tichému a mŕtvemu. Teraz už áno. Svetlá zhasínajú. A oni vyliezli. Sú tam. Roja sa po oblohe.

Pousmejem sa.

Dobre, že som to nestihol.

Pro přidání komentáře se přihlašte.
TeaPod
kvalita komentáře: 0 TeaPod 13. června 2010, 10:54
3 :hi: :hi: :hi:
  • EdmundElat Autor
    EdmundElat
  • 3 bodů
  • 1 komentářů
  • 1 hodnocení
  • 13. června 2010, 08:10
  • 1557 zobrazení
  • 0 oblíbené
© 2006 - 2019 HumanART.cz - všechna práva vyhrazena | kontakt | reklama | podmínky | informace o HumanARTu | design & code by expectum.cz & ryz.cz