Jde to Dobré Wow!

Svetlonos

Literatura > Povídka
hororík

Ten neviditeľný

čo vylieza len

za búrky a tmy

 

už si ťa našiel,

a kde spíš, vie

a temnou láskou ťa

tajne zahubí

-       William Blake, Červ v ruži

 

***

 

Sylvia sedela v ordinácii doktora Verického, v rukách nervózne žmolila kabelku, strach a obavy sa jej zahniezďovali v hlave, ovládal ju strach, bála sa, strašne sa bála, že sa naplnia jej načiernejšie predtuchy a akosi vedela, že priamo tu, v tejto malej miestnosti s vydýchaným vzduchom sa rozhoduje o jej budúcom osude. Nastane zmena. (K horšiemu! Veď uvidíš!) V žalúdku sa jej ozvala prudká bolesť. Zaťala zuby a pomrvila sa. Koľko to už vlastne trvá? Snáď aj mesiac! Podvedome tušila, že to nemôže znamenať nič dobré. Akoby aj mohlo? Bolesť je vždy príznakom niečoho nepríjemného. Zlého.

Doktor zamyslene hľadel do výsledkov Sylviiných testov. Ticho eletrizovalo zvuk. Sylvia sa pomaly začínala pripravovať na najhoršiu možnú variantu, akú bol jej mozog schopný momentálne vyprodukovať. Rakovina. Určite to bude rakovina. (Kdeže, moja milá, niečo horšie! Oveľa horšie!) Vzhľadom na rodinnú anamnézu by sa tomu ani nečudovala. Na rakovinu zomrela jej matka aj starší brat. Verický konečne zdvihol hlavu. Sylviina tvár sa trochu skrivila pod ďalším náporom bolesti. (Skapeš! Haha! Zdochneš!). Prudko potriasla hlavou, akoby odháňala nejaký zárodok nepríjemnej myšlienky. Doktor pozdvihol pravý kútik úst.

„Vyzerá to dobre, pani Sylvia. Skutočne veľmi dobre.“

Obrovská úľava ju zaliala ako horúci prameň.

(Snáď mu neveríš?!)

Začala prudko dýchať. Nepokojne strieľala pohľadom zo strany na stranu, akoby očakávala, že sa tu zjaví nejaký prízrak, nejaký nežiadúci prvok ktorý by bolo možno odohnať.

„Áno?“ spýtala sa neisto.

Doktor prikývol a opäť sa zahľadel do papierov.

„Podľa testov ste v absolútnom poriadku. Všetko u vás pracuje na plné obrátky, ako sa hovorí.“

„Takže... takže tie... tie bolesti... Nie je to teda nič vážne?“

„No, ako sa to vezme.“

Zakrútila sa jej hlava. Verickému z tváre neschádzal pokojný, nezúčastnený úsmev.

(Už to príde, moja! Haha!)

„Č... Čo tým chcete povedať?“ vyhabkala zo seba.

„Gratulujem vám. Ste v druhom stave.“

Priestor sa zavlnil, predmety sa krútili, poskakovali ako obraz nekvalitnej videokazety. Sylvia sa cítila ako v celofánovej bubline.

Okná, stoličky, steny... Ohli sa. Zmenili sa.

Už to neboli tie isté predmety, ten istý život, svet... Srdce jej začalo splašene biť. Bolesť akoby prestala existovať. (Ale vráti sa, to mi môžeš veriť...) Jasne si uvedomovala, že jej ešte tak úplne nedochádza zmysel tých slov. V mozgu jej skrslo jedno jediné slovo, vychýlilo sa, otáčalo sa, rotovalo a vybuchovalo v spŕškach iskier, ktoré sa nabaľovali sa na jej závity ako vlákno pavučiny a začalo kričať v celej hlave ako ozvena v salvách jasných ohňostrojov. DIEŤA! DIEŤA! DIEŤA! Pocítila obrovský nával horúčavy, šialenej radosti, chcela vyskočiť, objať každého človeka na svete, chcela z plných pľúc zakričať, rozbehnúť sa a len tak poskakovať po ulici. Štyrikrát zažmurkala. Klesla jej sánka. Bolo jej do plaču. Nechápala prečo.

„Ste... ste si istý?“ spýtala sa.

Bože, čo je to za otázku?! Jasné, že si je istý! Je to lekár, dofrasa! Neoznamoval by jej takúto dôležitú správu, ak si nebol absolútne istý jej pravdivosťou. Je to tak! BOŽE, JE TO NAOZAJ TAK!!!

Doktor pokojne prikývol.

„Gratulujem,“ zopakoval.

„Ach, bože,“ Sylvia zacítila v očiach slzy. Zasmiala sa. Potom sa spamätala a otriasla sa.

„Takže... takže tie bolesti...“

„V začiatočnej fáze tehotenstva to nie je nič neobvyklé. Závrate, nevoľnosť, to všetko sú štandardné sprievodné javy. Nie je to nič, kvôli čomu by ste sa mali znepokojovať. Avšak... v prípade že by bolesti boli obzvlášť silné,“ vzal do ruky pero a naškrabal recept, „začnite užívať tieto lieky. Sú úplne bezpečné, nemusíte mať strach. Jednu tabletku ráno.“

Podal jej papierik. Sylvia vstala.

„Ďakujem. Bože, veľmi pekne vám ďakujem!“

Zasmial sa.

„Vôbec nemáte za čo. Choďte domov a poriadne si odpočiňte. Snažte sa príliš nenamáhať. Majte na pamäti, teraz už nie ste sama!“

„To máte pravdu. Ešte raz ďakujem. Dovidenia.“

 

***

 

Viktor bol nadšený. Vrúcne ju objal a takmer sa s ňou roztancoval po celom byte. Okamžite ju usadil na gauč a vyhlásil, že počínajúc dneškom si vezme na starosť všetky ťažšie domáce práce a ona, že má láskavo neprotestovať a oddychovať, oddychovať a ešte raz oddychovať.

„Ale Viktor. Nemôžem predsa celé dni len tak vysedávať...“

„Nie, Sylvinka! To musíš! Netreba sa zbytočne preceňovať.“

Potom trochu zvážnel a posadil sa vedľa nej.

„Čo tie bolesti?“

Pokrčila plecami.

„Stále nezmizli. Doktor povedal, že to nie je nič neobvyklé. Predpísal mi nejaké lieky a...“

(Ukáž mu ich!)

Zneistela.

„Miláčik? Si v poriadku?“

„Uh-m...,“ vykoktala nepresvedčivo.

Vlákna v jej hlave sa zmenili na prijímač. To tušenie, nejasní démoni, ktorých považovala za svoje vlastné myšlienky... tie... tie... Preglgla. Rýchlo zašmátrala po kabelke, vylovila malú fľaštičku s tabletkami a vystrela ruku k manželovi. Chvenie. Brnenie. Prijímač. Poskakujúca obrazovka. Myšlienky, myšlienky, zmena, zmena, pretváranie, myšlienky, myšlas, myhlas, mhlas, hlas hlas, hlas, hlas... (Som tu!) Plastová fľaštička jej vykĺzla spomedzi prstov a dopadla na dlážku.

„Sylvia?!“

Nepočula ho. Mala pocit, akoby niekto spomalil zvuk pod samú hranicu počuteľnosti. Tlkot srdca v hrdle, očiach, spánkoch, vlasoch... Čosi v jej vnútri sa citeľne zahmýrilo a koplo ju. Vo vnútrajšku žalúdka zacítila tlak. Vytreštila oči, prehla sa v páse a bolestivo zastonala. Bolesť šumela a vrela ako kyselina, doslova ju počula, ako tam niekde vo vnútri buble a rozleptáva celé jej telo. Čo sa to deje? Čo sa to deje?! Okolie sa rozmazalo. Vír mocnel. Koncentroval sa. Menil tvary, vyskakovali z neho buľvy, rozškľabené ústa, zuby... TVÁR! MAL TVÁR! Rozprával! Počula, všetko to počula. HLAS! HLAS! HLAS! HLAS! Bolesť dostávala kontúry decibelov, zvuk sa formoval do jasného a jediného HLASU, škreku zlovestného a hlbokého ako zívajúca priepasť, ktorý ju zalieval a plnil ako sklenenú nádobu. Slová. Počula ich. Otáčali sa jej v hlave. Na šiji ju zamrazilo.

(Zab...)

„Nie!!!“ vykríkla a prudko sa vrhla na dlážku. Dvakrát silno udrela päsťami do podlahy. Prudko oddychovala. Lial sa z nej pot. Počkala pár sekúnd a potom sa pokúsila zdvihnúť hlavu. Podarilo sa to. Hukot ustával. Konečne videla jasne. Okolité predmety začínali opäť dostávať známe tvary. Posadila sa a otočila hlavu. Stál nad ňou Viktor so slúchadlom v ruke.

„Nikam nevolaj...,“ hlesla a mávla rukou.

„Si v pohode?“ Položil jej ruku na plece.

„Áno, to nič... to tá bolesť.“

„Si si istá, že nemám zavolať záchranku?“

„Preboha, len to nie,“ pokúsila sa o úsmev a podľa jej skromného názoru celkom úspešne. Viktor prešliapol z nohy na nohu, ale slúchadlo neodložil. V očiach mal vážny výraz.

„Som v pohode,“ vstala a opäť sa posadila na gauč. „Fakt.“

Viktor položil slúchadlo a mlčky sa posadil vedľa nej.

„Kričala si,“ povedal.

„To nič. Bolelo to.“

„Určite to už prešlo?“

„Hej, hej.“

Nebola to celkom pravda. Mierne kŕče jej stále prebodávali telo, ale oproti bolesti, ktorú zakúsila pred chvíľou, sa skutočne nebolo na čo sťažovať.

„Asi by si si mala hneď dať jednu z tých tabletiek...“

„Dobrý nápad,“ prikývla a siahla po fľaštičke. V ušiach jej stále zurčal odporný tón toho hlasu, hoci sa všemožne snažila potlačiť ho. Vyklepla tabletku. Bože, bolo to hrozné. Mala pocit, akoby... akoby ju mučil. Týral ju. Smial sa a kričal. Smial sa... „Bože môj...“ Vložila liek na jazyk a prehltla ho. Nasucho. Potom opatrne položila hlavu na vankúš. Na pokožke cítila chlad tých slov. Zabijem ťa, to kričal. Pretrela si oči a túžila zaspať. Okamžite. Zacvakala zubami.

Zabijem ťa. Vrátim sa a zabijem ťa.

Prikryla sa až po nos. Počula ho. Jasne. Zreteľne.

Vieš kto som. Poznáš ma!

Videla ho... Videla...

Vrátim sa! V pravý čas...

Pevne zavrela oči. Videla jeho tvár.

V pravý čas...

 

***

 

Sylvia zamyslene zaklapla rozčítanú knihu, zívla a pravú ruku položila na brucho. Prešla po ňom prstami, pomaly, jemne prepátravala každý milimetrík, to územie nikoho odkiaľ už za tri týždne vyraší nový život. Nový... nový... Na koži ju bodlo neviditeľné žihadlo. Zamračila sa a strelila pohľadom cez plece. Nikde nikto. Poškrabala sa na šiji. Stále mala pocit, že v byte nie je sama. Dobrá blbosť. Odhrnula si z čela prameň neposlušných vlasov a stočila pohľad k hodinkám. Päť hodín. Viktor by sa mal už čoskoro vrátiť. Pomaly vstala a presunula sa do obývačky, kde sa s viditeľnou úľavou zvalila na gauč. Odrazu sa strhla a znovu sa prudko obzrela. Nič. Chrbtom ruky si zotrela pot z čela. To brucho mala už niekoľko mesiacov, ale stále si pripadala akási nemotorná, deň odo dňa slabšia a neistejšia. Hnevalo ju to a... no áno, a mala strach, hoci tak úplne nechápala z čoho... Samotného pôrodu sa na svoje prekvapenie príliš neobávala, ale... už to chcela mať za sebou. Raz a navždy! Aspoň že tie bolesti už skoro úplne zmizli. Bolesť zatiaľ ostávala pod samotným prahom vnímateľnosti. Stále sa tam niekde krčila, tušená a obávaná, ale skôr pripomínala nepríjemnú spomienku, pri ktorej človeku prebehne mráz po chrbte, než skutočnú hrozbu. Áno. Bolo to fajn. Celkom fajn. Keby  ešte prestali tie nočné mory, bolo by to úplne dokonalé.

Sylvia si zahryzla do spodnej pery. Opäť jej v hlave prebehla spomienka na včerajšiu noc. Včerajšia noc bola obzvlášť hrozná. Zmietala ňou jedna z najhorších nočných môr, na aké sa dokázala rozpamätať. Hlas jej blúdil v ušiach ako dotieravý hmyz, obohnal okolo nej múry, ktoré ju stláčali, mliaždili, rúcali sa na ňu, hlas sa smial ako posadnutý, kričal a škriekal. Žalúdok sa napol a pretrhol sa, cítila ako sa jej skrúcajú črevá a pretínajú tepny. Spodok brucha sa začal párať ako zle utkaná deka a zo Sylvie sa prúdom vyvalila krv, húf, litre krvi, valili sa okolím ako temný príliv, a ona sa v nej topila, dusila sa na pozadí toho šialeného rehotu, rehotu Zla ktoré dosiahlo čo chcelo. Prebudila sa celá spotená a hodnú chvíľu nemohla chytiť dych. Hodiny ohlasovali jednu hodinu rannú.

Znepokojovalo ju to. Iste, boli to stále len sny, ale... Zmienila sa o tom Verickému. Ten povedal, že to je dôsledkom celkového náporu na telo a pravdepodobne stresom.

Stresom!

To iste!

Posledné týždne bol pre ňu stres – každodenný stres obyčajných ľudí – úplne neznámy pojem. Viktor sa o ňu staral a hýčkal si ju ako v bavlnke. Sylvia mu za to na jednej strane bola vďačná, no občas ju to privádzalo do rozpakov, ani sama nevedela prečo.

Siahla po časopise, čo sa povaľoval na stole a začala ním bezmyšlienkovito listovať. Nie je dôvod na paniku. Sú to len sny. Vyčerpávajúce, ale stále sny. Nie sú nebezpečné. A ak sa znova objavia, povie to doktorovi, nech jej na to niečo dá. Nejaké lieky na lepší spánok by mohli pomôcť. Ten nápad sa jej zapáčil. Sama pre seba sa pousmiala. Áno, všetko je v poriadku. Bolesti skoro zmizli. A už sa nevrátia. Niet sa čoho báť.

Niet

(Ahoj, Sylvia)

sa

(Som stále tu!)

čoho

(Počuješ ma?! Ozvi sa, viem že tam si!)

báť...

(Cítim tvoj dych!)

Nepokojne sa zahniezdila a zvraštila čelo. Cítila sa nejako... divne.

Počuješ ma! Ja viem, že ma počuješ!

Nie. Splašene sa obzerala. Nie. Nikto tu nie je. Je tu sama. Áno. Je tu sama. Úplne sama... úplne... úpl...

Nie si! Som tu s tebou! Už mesiace, MESIACE!!!

Žihadlo na šiji. Opäť sa obzrela. Prázdno. Ako inak, všakže... Odfúkla si. Nástenné hodiny pomaly odkrajovali čas v izbe, v dome, na ulici, v meste, na Zemi, vo vesmíre, vesmíre, vesmíre, ves... Zakrútila sa jej hlava. Bože, čo je to s ňou? Zrýchlene dýchala. Len pokoj! Pokoj! Musí dýchať pomaly. Pomaly a zhlboka. Hlavne neprepadať panike. Proste to predýchať. Tak, tak. Raz, dva a...

Nádych.

Nepomôže ti to!

Výdych.

Nepomôže ti to!

„Nič nepočujem, nič nepočujem...,“ povedala nahlas a zapchala si uši.

Ale počuješ! Veľmi dobre počuješ! Počuješ mňa! MŇA!

Zaťala zuby. Bolesť pomaly prekročila prah a vydala sa sa po krivke jej útrob, nechávajúc za sebou odpor, sliz, popol, hnus a pustinu bez života.

„Nie, len to nie, prosím nie!“

Ale áno, moja!

Prehla sa. Chytila si brucho. Bolesť. Otrasná! Nie, príšerná! Neznesiteľná! Nočná mora plasticky zhmotnená v reálnom svete! Zvalila sa na zem. Cítila to. Vo vnútri. Tú bytosť... Tú... Tú... Otvorila ústa. Dotýka sa jej to! DOTÝKA SA JEJ TO! ZVNÚTRA! „Krič! TERAZ! Krič! ZNOVA!“ Dokázala však len slabo zachrčať. Cítiš to? To som ja! Zničím ťa! ZABIJEM ŤA! ZABIJEM ŤA! ZABIJEM ŤA! Budem ťa týrať! Ovládnem ťa! Zničím ťa! ZNIČÍM ŤA! Roztrhám ťa na atómy! Upečiem si tvoju hlavu! ZOŽERIEM TVOJ MOZOG!!!

„Bože, nie...“

Som démon! Démon v tebe! Čoskoro sa dostanem na svet! A už ťa nebudem potrebovať, chachachá!!! ZHEBNEŠ! SKAPEŠ! ZDOCHNEŠ! VYŠTÍM SA NA TVOJU MŔTVOLU, POČUJEŠ?! NAHONÍM SI NAD TVOJOU MRCINOU VTÁKA A NAKŔMIM TVOJ ŽALÚDOK SVOJIM SEMENOM!!! HA-HA-HA!!!  

Zaklonila hlavu, vypúlila oči. Zatmelo sa. Vrávoravo vstala, potkla sa, klesla na kolená, chrbát zaliaty potom sa jej chvel akoby bola zavalená snehom, vlasy mŕtvo visiace z čela ako chápadlá chobotnice, kopnutie, búšenie päsťami do jej orgánov, črevá, žalúdok, každú čiastočku jej tela spaľoval mrazivý oheň pokrytý ľadovými kryštáľmi, ktoré sa jej zarezávali do mäsa a porcovali, krájali, rozsápavali ho na kusy, Sylviine končatiny sa rozvarili a bytosť v nej ju preklala zo všetkých strán.  SOM V TEBE!!! Všetko hodené do mixéra a SERIEM DO TVOJHO ŽALÚDKA, SYLVINKA!!! rozomleté na kašu, hmotu vystupujúcu do krku, do úst, do... Naplo ju. Zacítila na jazyku ostrú horkosť žalúdočných štiav. Cítiš ma? CÍTIŠ MA?!

„Kto... Ach, bože, bože... Kto si?! Kto vlastne si?!“

Však ty vieš! Veľmi dobre to vieš...

Odmlka.

...mamička!

***

 

Viktor so znepokojením sledoval Sylviu, ktorá nervózne chodila hore dolu po kuchyni a oboma rukami sa držala za brucho. Splašene oddychovala, tvár jej horela ako v horúčke, pery boli bledé, ústa nasávali vzduch pomedzi pevne zaťaté zuby, celá sa triasla ako narkoman s abstinenčnými príznakmi. Viktor sa ju niekoľkokrát pokúsil jemne chytiť okolo pliec, ale zakaždým sa mu nahnevane vytrhla. Začínal byť nervózny.

„Sylvia, mohla by si, prosím na chvíľu spomaliť a pohovoriť si? Áno?“

Pokrútila hlavou.

Viktor si unavene prehrabol vlasy a povolil uzol na kravate.

„Povieš mi čo sa vlastne stalo?“

„Ja... neviem...“

ALE VIEŠ! „Ty drž hubu!!!“

„Vrátili sa tie bolesti?“

„Mhm,“ neurčito prikývla. Zdalo sa, že je duchom niekde inde.

Viktor si pošúchal čelo.

„Fajn, fajn,“ zamrmlal a vzdychol. „Ak je to skutočne zlé, tak ťa môžem odviezť do nemocnice. Pre istotu. Tých pár týždňov už nejako vydržíme. Hm? Čo ty na to?“

„Nie.“

„Nie?“

„Nie.“

„Tak fajn,“ zašomral mrzuto, posadil sa a skrížil ruky na prsiach, pohľad upretý niekam mimo. Sylvia znehybnela a zadívala sa naňho. Tlmene vzlykla. Bolesť ju otupovala a vybuchovala v nej ako sada granátov.

„Nechcem,“ povedala duto.

„Počul som.“

„Nie, nie... Nechcem to!“

Viktor na ňu zarazene pozrel.

„O čom to hovoríš?“

Šľahla po ňom pohľadom. Viktora zamrazilo.

„Dobre vieš, o čom hovorím!“ vyštekla.

Uplynulo asi päť sekúnd.

„To hádam...,“ zalapal po dychu. „To hádam nemyslíš vážne! To nehovor ani zo žartu!“

„Nechcem to decko!“

„Zbláznila si sa, alebo čo?“ vykríkol a prudko vstal. Sylvia skamenela, kvapky potu jej stekali po tvári. Vytreštil na ňu oči, akoby tam nestála jeho milovaná žena, jeho milovaná Sylvia ale nejaký úplne cudzí človek. Kypelo v ňom toľko hnevu, až sa nazdával, že ho roztrhne. Dokázal sa však ovládnuť. „Je rozrušená,“ pomyslel si. „Ak tu niečo vonkoncom nepomôže, tak je to krik. Treba na ňu ísť mierne.“

„Prepáč,“ povedal už o poznanie pokojnejšie. Sylvia stála, jej oči ho meravo sledovali.

„Ja to myslím vážne, Viktor.“

Zacítil ako v ňom opäť vrie žlč, nedal to však najavo.

„Môžem vedieť prečo si tak dramaticky zmenila názor?“ spýtal sa chladne.

„Zabíja ma to.“

„Čože?“

„To decko. Chce ma zabiť!“

Mlčal.

„To dieťa, rozumieš?! ZABÍJA MA!!!“

„Ale prosím ťa...“

„Je to tak! Je to tak!“

„Ako ti vôbec napadla taká absurdnosť?!“

„Ono... To dieť... tá vec vo mne mi to povedala.“

Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Cítil, že to už dlho nevydrží. Sylvia k nemu viac neprehovárala hlasom cudzieho človeka. Mal pocit, že sa díva na sociopatického mimozemšťana. Jasne videl ako sa celý svet, ktorý poznal a miloval s každou ďalšou sekundou viac a viac vzďaľuje.

„To dieťa ti to... povedalo?“ spýtal sa pomaly, dôrazne vyslovujúc každé slovo.

„Áno,“ prikývla. Po líci sa jej skotúľala veľká slza. „Zabíja ma. Silnelo to. Celé tie mesiace to vo mne silnelo! Zvieralo ma to! Krútilo sa to! Žralo ma to! Ničí ma to, ničí to moje telo, môj život. Zabije ma to, Viktor, ono ma to zavraždí. Možno nie hneď, ale keď sa to narodí, keď dospeje, keď dosiahne čo chce...“

„Sylvia...“

„SI HLUCHÝ, ALEBO ČO?! CHCE MA TO ZABIŤ!“ zvrieskla hystericky.

„To by stačilo!“ zvolal Viktor.

„Nie je to človek, Viktor! Nie je to...“

„Sklapni, dofrasa! Kristeježiši, počúvaš sa vôbec?! Hovoríš ako blázon!“

„Nie som blázon! Hovorím pravdu!“

„Je to DIEŤA, Sylvia! ČLOVEK! Rozumieš?“

„Nie je! Nie je to človek! Nie!“

Vstal a urobil krok smerom k nej. Ustúpila. Oči sa jej rozširovali, boli obrovské, vymetené a prázdne.

„Bolí to, Viktor. Strašne to bolí.“

„Ale to predsa...

„To robí tá vec!“

„Dopekla, Sylvia, spamätaj sa! Nie je to žiadna vec. Je to dieťa! Naše dieťa!“

„A čo ten hlas? Ha? Ako to vysvetlíš?“

Chvíľu mlčal a hrýzol sa do pery.

„Pozri...,“ povedal napokon a zopäl ruky. „Si vyčerpaná. V strese. Možno by ti pomohlo... ja neviem... zájsť za terapeutom, alebo...“

„JA NIE SOM BLÁZON!!!“

„Prosím ťa, upokoj sa.“

„Choď do čerta, Viktor, počuješ?! VYSER SI OKO! Nenechám sa zabiť!“

„Miláčik, prosím ťa...“

„Ja to decko nechcem! Je to vrah!“ Na sekundu sa odmlčala a potom prenikavo zajačala: „Zabijem to! POČUJEŠ?! Urobím to, prisahám!!! Vyrežem to zo seba!!!“

Viktor sa prudko narovnal a uprene sa na Sylviu zahľadel.

„Posaď sa, Sylvia,“ povedal ticho, ale nekompromisne.

„ZABIJEM HO! VYPITVEM HO! ZAB...“

„Prestaň!“ vykríkol. „Drž už tú hubu, preboha!“

„NIE JE TO ČLOVEK! JE TO NÁDOR! DÉMON! DIAB...“

 „Sadni si, Sylvia,“ zopakoval. „Zachádzaš priďaleko. Myslím to vážne!“

Tvár mu zablčala hnevom.

„Tak to sme dvaja!“ odsekla a zaťala zuby. Prehla sa v páse. Zastonala.

„Prosím ťa...,“ vykročil k nej.

„NEPRIBLIŽUJ SA KU MNE!!!“ zrevala odrazu a líca jej prudko sčerveneli. „Neopováž sa ma dotknúť!“

„Sylvia, ja ti predsa nechcem ub...“

Bez slova sa otočila a čo najrýchlejšie vykročila ku kúpeľni. Viktor bezmocne zvesil ruky pozdĺž tela, v prvej chvíli neschopný akéhokoľvek pohybu.

„Kam to ideš?“ zavolal do chodby.

Žiadna odpoveď.

„Sylvia!“

Vykročil za ňou.

Tresli dvere. Zaštrkotal kľúč.

„Sylvia! Čo to preboha robíš?“

Zalomcoval kľučkou.

„Okamžite otvor!“

Sylvia sa posadila na dlážku. Viktor trieskal a kopal do dverí, vyhrážal sa jej, potom ukňučane prosil a bezmocne volal jej meno.

„Sylvia! Pre lásku božiu aspoň odpovedz!“

Nehybne sedela, celá obotkaná tmou. Zadívala sa na svoje brucho.

„Som blázon?“ šepla do vetra.

Črevá sa jej zauzlili. Telom prešla vlna kŕčov, bolesti, utrpenia a múk, všetko to do nej narážalo ako baranidlo.

Stačí ti táto odpoveď? TAK STAČÍ??? HAHAHAHAHA!!!!!

Zrútila sa na dlážku a zarevala ako zranené zviera.

Dojemné predstavenie, skutočne... Ale mňa nezabiješ! Nedokážeš to! SI LEN OBYČAJNÁ SLABÁ KURVIČKA!!! Myslíš, že ťa nepoznám? Som predsa tvoje dieťatko! Tvoj milovaný synáčik!

„DOKÁŽEM TO!!!“

Nie, Sylvia, nedokážeš. Budeš žiť. Budeš ma vychovávať. Budeš mi slúžiť. Budeš sa mi klaňať. Budeš MOJA! Budeš sa dívať do plameňov...

Hlava jej pukala ako balón plný vody. Schúlila sa do klbka, žalostná a osamelá vo svojej bezmocnosti, zatiaľ čo tá vec ju zvnútra nahlodávala a rehotala sa. Na koži jej miesto potu vystúpili kvapôčky krvi a aj z uší jej začali vytekať malé pramienky. Tma šumela a Viktorove údery a krik v nej pomaly zanikali. Ostávala len bolesť. Ohromná, všetkoobímajúca bolesť. Otvorila oči zaliate slzami. Kosti sa lámali. Tkanivo sa trhalo.

Vystrela ruku pred seba.

„Ach...“

S vypätím všetkých síl sa doplazila ku skrinke pod umývadlom.

Natiahla ruku. Uchopila žiletku medzi prstami. Zaťala zuby.

Nedokážeš to! SI SLABOCH!

Horúce kvapky na jej čele zrážajúce sa, meniace sa na ľad, zlaté diamanty, topiace sa, pokrývajúce sa námrazou, snehom, kyslou dažďovou vodou, stretávajúce sa s krvou, bolesť v spánkoch, pukajúca hlava ako uvarené vajce, pulzovanie v žilách, TRESK! TRESK! TRESK! PRASKAJÚ, MRAMOR V ŽILÁCH, PRASKAJÚ, KOŽA SA RÚCA, KOCKY PADAJÚ, KYSLÁ DAŽĎOVÁ VODA, PRASKAJÚÚÚÚ, TRESK, TRESK, PUKLINY PUTUJÚ NAHOR, KOŽA SA RÚCA, KOCKY PADAJÚ, MRAMOR PRASKÁ, KYSLÁ DAŽĎOVÁ VODA, VYPLAVUJE SA, VALÍ SA, SVET SA TOPÍ, ŽILY SA TRHAJÚ, MIXUJÚ, KOŽA SA PÁRA, MIXÉR PRASKÁ, STENY SA TOPIA, DIAMANTY SA DROBIA, MENIA SA V PARU, PÔDA PADÁ, SUBLIMUJE, RÚTI SA DO SEBA, KONIEC, KONIEC SVETA, ZEM MENÍ TVARY, PULZ VYTEKÁ VON, VYBUCHUJÚ OBLAKY, PRESAKUJÚ CEZ KOŽU, MRAMORY, SLNKO TEČIE ZO ŽÍL, HVIEZDY SA ROZPTYĽUJÚ, KONTINENTY ROTUJÚ A VŠETKO VYTEKÁ VON, VON A ZOSTÁVA LEN SLABNÚCI PULZ ZANIKAJÚCI V OZVENE JEJ TELA...

PULZ.............

PULZ.............

PULZ.............

PULZ.............

***

 

Začula nejaký hlas. Bol jej známy. Jemné slabiky k nej doliehali ako rozčerené vlnky rieky. Upokojovali ju a kolísali. Ovládali. Precitla. Bola tma, ale on uvidela toho netvora. Prešla pohľadom cez vlákna kože a uvidela ho. Hltal jej krv a trhal pečeň, srdce, vnútornosti, zauzľoval ich, jedol ich, žul, drvil ich medzi zubami, z úst mu vytekala spenená krv, husté žlté sliny, hlieny so zelenými fľakmi, kalné šťavy a žlč, moč, zvratky, semeno, všetko sa miešalo, ohryzok na vyziabnutom krku poskakoval ako splašené kyvadlo. Netvor. Vysával ju. Kúpal sa v nej.

„Utekaj! Uteč, kým môžeš!“ radila jej myseľ.

Ale ako? Akoby len mohla?!

Je neskoro. Je to v nej. Vyrástlo to a zosilnelo. A teraz...

...ju to zavraždí!

Rozbehla sa do tmy.

Do očí sa jej zarezávali svetlá.

Cítila zápach gumenej podlahy a bielych stien.

„Nechali ju tu samú...“

Potkla sa, klesla na kolená. Šok.

„Budem rodiť! Budem rodiť!“

Ľahla si na chrbát. Telom jej prešiel ostrý oštep agónie a z očí jej vyletela spŕška slanej vody. Chlad na tvári. Pachy. Svetlá. Svetlá v tme. Tma. Počula krik svojich myšlienok, vytekali jej z pórov v tenkých zväzočkoch perál. Zatlačila. Nič. Nič! Len tá bolesť. BOLESŤ! NE-PO-PÍ-SA-TE-ĽN-ÁÁÁÁÁ! „Dýchaj. Dýchaj. To je ono...“ Áno, áno!!! Len dýchaj, dýchaj ten smrad, podzemie, peklo. Pekne pomaly, checheche! Nádych. A výdych. HAHAHA!!! „Von! Von! Tak už vylez, dofrasa!!!“ „Ááááááááááhhhhhhhhh...,“ zarevala z plného hrdla. Ústup! Ústup!!! „Hajzel. DAJ MI POKOJ, POČUJEŠ?!“ Začala sa hystericky udierať päsťami do brucha. „ACH, BOŽEEEEE!!! BOŽEMÔJJEŽIŠI!!!!! ÁÁÁÁÁRRRRRGGGGGG!!!“ Prišlo jej zle. „Vyvraciam ho,“ pomyslela si absurdne. „Ja to dieťa vyvraciam!“ Stačí len trochu zatlačiť... Zaprieť sa a... „NIÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉ!!!!“ JE NESKORO! NESKORO! ZABIJEM ŤA! ZABIJEM ŤA! Stúpa to! STÚPA TO!!! UDREL HROM! BLESKY! VNÚTORNOSTI HORIACE NA HRANICI! DÉMON! DÉMON!!! DÉMON!!!! PEKELNÝ OHEŇ!!! KŔČOVITO ZAVRELA OČI A HNEĎ ICH AJ OTVORILA DOKORÁN. NEVIDELA TMU, SVETLÁ, NIČ NECÍTILA... V KÚTIKU OKA JEJ RÁSTOL CELÝ VESMÍR. „NEKONEČNÝÝÝÝÝÝÝ...“ UNIVERZUM ZHUSTLO, ZAŠKRÍPALO, VYKOĽAJILO SA ZO SVOJEJ OSI, PRESTALO PLYNÚŤ A ROZPÍNAŤ SA, PODRIAĎOVALO SA DIABLOVI V NEJ, JEHO NADVLÁDE, BOZKÁVALO MU NOHY, KRSTILO HO SVOJIMI SLINAMI, A PO NEJ HÁDZALO PLANÉTY A HVIEZDY A METEORITY A ČIERNE DIERY, KTORÉ SA ROZPADALI A DROBILI A  OBRACALI V PRACH A DUSILI JU A ROZOŽIERALI JEJ PĽÚCA AKO KOBYLKY... ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁCHHHHHH!!!!“ ZMRŠTENIE! VEĽKÉ ZMRŠTENIE! DUŠA UŠKVARENÁ ZAŽIVA! PEČIE SI JU NA RASTLINNOM OLEJI! KRÁJA JU!! „CHOĎ VON! CHOĎ VON!!!“ HORÚCE KVAPKY ROZPLESKUJÚCE SA NA JEJ TVÁRI AKO SPERMIE! ZLO! ROZVETVUJÚCE SA NEURÓNY „ACH, BOŽE, ACH BOŽE!!!“ JE NESKORO MOJA, ZDOCHNEŠ, HAHA, KURVIČKA, KURVIČKA, KURVIČKA!!! „NECH JE KONIEC! NECH TO UŽ PRESTANE!!!! PROSÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍM!!!!“ Budeš... „NIÉÉÉÉÉÉ!!!“ TLAČENIE. KRIK! ...hľadieť... REV!!! TRHALA SI VLASY! TREŠTILA OČI, PADALI Z NICH KRVAVÉ SLZY! ...do plameňov...

Odrazu niečo povolilo. Sylvia zavrela zaslzené oči a poslednýkrát zhlboka zajačala. OBROVSKÝ NÁDYCH!!! Jej vlastný krik... a ešte jeden. „JE VONKU!!! JE VONKU! ALE ŽIJE!!! DOČERTA, ON ŽIJE!!!“ Všade plno krvi. Úľava. Závažia sa rozpustili. Krv trávila tmu. Sylvia sa zvalila na chrbát, ruky rozpažené ako pri ukrižovaní. Dieťa nariekalo. Škriekalo a škriekalo a ryčalo smiechom. Sylvia zavrela oči. Dýchala pravidelne, oči jej zabiehali až niekde k temenu hlavy, prsty sa vychyľovali, sliny jej tiekli z úst a končatiny sa krútili do všetkých smerov akoby boli z plastelíny. Myseľ jej pomaly odchádzala.

 

***

 

Otvorila oči. Bola v jasne osvetlenej miestnosti. Spoza okna doliehal spev vtákov, utekajúce slnečné lúče sa plazili po fasádach budov a kreslili na ne groteskné tvary. Zažmúrila. Stál nad ňou akýsi postarší muž v bielom plášti.

„Dobré ráno,“ povedal a trochu sa pousmial.

Zažmurkala. Muž sa k nej naklonil a zasvietil jej nejakým svetielkom do pravého a potom aj ľavého oka.

„Vnímate ma?“

„Á... Áno.“

„Viete ako sa voláte?“

„Sylvia.“

Zdvihol ruku.

„Koľko prstov vidíte?“

„Štyri.“

„Fajn,“ doktor sa narovnal a pošúchal sa po brade.

„Viete kde ste?“

Neisto pokrútila hlavou.

„V nemocnici. Podrezali ste si zápästia,“ skonštatoval sucho doktor a pozrel do zdravotnej karty. „Stratili ste mnoho krvi, našťastie vás priviezli včas. Spomínate si na to?“

„Len... len trochu. Ako dlho som tu?“

„Asi mesiac.“

Sylvia vytreštila oči.

„Mesiac?!“

Doktor prikývol.

„Párkrát ste dokonca prišli k sebe, ale nekomunikovali ste. Zrejme si na to nepamätáte.“

„Pamätám si krik,“ zašomrala Sylvia. „Kričala som. Od bolesti.“

„Rodili ste.“

Sylvia nasucho preglgla. Inštinktívne skrížila ruky na bruchu.

„Ale, ale... ako?“

„Asi pred dvoma týždňami. Mali ste šťastie. Chlapček je zdravý, hoci pár dní musel byť napojený na dýchacie prístroje. Ohrozili ste jeho život. A aj ten svoj,“ dodal vážne.

Sylvia odvrátila tvár a zadívala sa na dopukanú stenu. Kútiky úst jej melancholicky viseli ako jesenné lístie. Prežil. Ten tvor prežil. Ako sa to mohlo stať? Mala zaťať silnejšie. Hlbšie. Pokašľala to. V hrdle jej navrela hrča.

„Chcete ho vidieť?“

Sylvia zbledla.

„Nie! V žiadnom prípade!“

Schúlila sa do klbka, oči sa jej otáčali ako dve tenisové loptičky. Pamätala si, čo sa s ňou dialo, keď bola v bezvedomí. Pamätala si vesmír, škrípanie a smiech. Nie! Toho bastarda nechce! Čím bude ďalej, tým lepšie!

Doktor si ju sústredene premeriaval.

„Váš manžel ma už informoval o vašej... utkvelej predstave.“

„Nie je to žiadna utkvelá predstava!“ zvolala. „Je to pravda!“

„Iste,“ zahuhlal doktor, zložil si z nosa okuliare a začal čistiť ich sklíčka. „Každopádne, hneď ako sa trochu pozbierate, prevezú vás na psychiatriu. Pokúsili ste sa o samovraždu, takže...,“ pokrčil plecami. Sylvia trhla hlavou a už sa chystala na hlasný protest, keď sled jej myšlienok pretrhol zvuk otvárajúcich sa dverí. Na prahu sa zjavil Viktor s malým uzlíčkom v náručí.

„DAJ TÚ VEC PREČ!!!“ zvrieskla Sylvia a zakrútila sa do prikrývky.

„Myslím, že to nie je dobrý nápad,“ zamručal doktor. „Nechce ho vidieť.“

Viktor ho však ignoroval. Pristúpil k posteli.

„Sylvia...,“ povedal jemne. Nepohla sa. Zuby jej cvakali jeden o druhý. Doktor o krok ustúpil a so znepokojením sledoval situáciu, pripravený okamžite zakročiť.

„Sylvia... pozri sa naňho. Je prekrásny!“

„Nikdy!“

„Miláčik...“

„Nie je to človek! Nie! Nie!“

Naklonil sa k nej. Dieťa v jeho náručí sa pomrvilo a čosi roztomilo zažvatlalo. Sylvia sa nehýbala.

„No tak...,“ povzbudzoval ju Viktor.

Dieťa otvorilo ústa a zasmialo sa. Detsky. Nevinne. Omamne.

 Sylvia prekvapene zdvihla hlavu. Rozhodne to nebol hlas netvora. Bol to hlas dieťatka. Ľudského dieťatka. Zdalo sa, že váha. „Nie!“ pomyslela si, akoby chcela prekričať prirodzený materinský cit. Ona tie hlasy predsa počula! Jasne a zreteľne! To dieťa sa jej vyjavilo! Akoby to mohla počuť, keby to nebola pravda? Je to len trik. Odporný podraz, ktorý na ňu Satan ušil. Áno. Tak to je. Nezmení názor. Nenechá sa zabiť. Nie. Proste nie a hotovo!

„Nechcem ho...,“ povedala potichu.

„Prečo sa naňho aspoň nepozrieš? No tak, pozri sa... A hneď uvidíš, že si sa mýlila. No tak, Sylvia...“

Potiahla nosom. Má sa otočiť? Môže si potvrdiť svoju teóriu, hneď teraz, priamo tu... Nepochybovala, že okamžite zistí, čo je to dieťa zač. Niečo ho prezradí, záblesk v očiach, nejaký charakteristický zápach... Bude to cítiť. Áno. Takže sa... pozrie? Za to nič nedá. Nič sa tým nezmení. Nemusí sa ho predsa dotýkať. Len sa naňho pozrie, nič viac, a jediný pohľad jej všetko okamžite objasní. Pomaly otočila hlavu. Dieťatko bolo zabalené do bielej, mäkkej prikrývky, vykukovala z nej len ružová hlavička, maličké očká ospanlivo klipkali a pripomínali magnety, obrovské magnety priťahujúce všetko naokolo a... úsmev, ach ten úsmev... Cítila ako na ňu siaha a rozlieva sa jej po tvári.

Preglgla. Padla na ňu hrozná ťažoba. A výčitky svedomia.

Čo sa to... čo sa to...?

Mohla sa... mohla sa snáď mýliť?

Tie hlasy. Museli byť skutočné!

Preglgla.

Iba ak by sa Viktor nemýlil. Iba ak by bola...

„Blázon,“ zašepkala. Dieťa zažmurkalo a usmialo sa. Vystrčilo malé rúčky v pudovej snahe objať matku. Sylvia hľadela do jeho jasných modrých očí, jasných ako letná obloha, naplnených plamienkami života a radosti až po okraj, na jeho tvár pripomínajúcu slnko, jemnú kožu nezbrázdenú vráskami rokov a ťažobou života.

„Chceš si ho vziať?“

„Viktor...,“ doktor ho jemne chytil za plece a pokrútil hlavou.

„Môžem?“ spýtala sa nesmelo.

„Pravdaže môžeš!“

Stále trochu váhala.

Opatrne jej vložil syna do náručia. Nevinnosť z neho sálala na všetky strany, obmäkčovala Sylviinu vôľu, presviedčala ju, vysávala ju, čičíkala ju a rozvetvovala sa v nej... Teplo, ach, to krásne teplo, ktoré ju zalievalo, ešte nikdy nič podobné nezažila. Dieťa jej uprene hľadelo do očí. Jemne ho pohladila po hlavičke. Jej syn.

Môže byť toto dieťa zlé? Tak môže?

Privinula ho k sebe a nasala jeho vôňu. Oči jej zvlhli.

Ako? Ako si to vôbec mohla myslieť? Boli to len výplody jej fantázie, vybičovanej stresom. Teraz to vedela. Vedela, že sa mýlila. Strašne, kruto a neodpustiteľne. Predstavila si čo by sa stalo, keby sa jej samovražedný pokus podaril a premkol ju mráz a nevýslovný hnus zo seba samej. To sa už nikdy nesmie stať! NIKDY! V hrudi cítila obrovský smútok, žiaľ a dojatie a nedokázala sa im brániť.

„Môj maličký...,“ povedala a rozplakala sa.

Viktor a doktor po sebe znepokojene hodili pohľadmi.

Dieťa na ňu stále uprene hľadelo a ticho sa smialo.

„Budem ťa rozmaznávať ako nikoho na svete,“ pomyslela si Sylvia. „Odčiním to. Áno, budem ťa milovať. Budem skvelá matka.“ Zadívala sa do tých tancujúcich plamienkov v tých magnetických očiach a mala pocit, že sa utápa, že jej vôľa sa trhá ako staré plátno, cítila detské teplo na svojom krku, akoby jej niekto vpichol do mozgu zmes všetkých opiátov sveta, jej srdce a telo a jej myseľ a duša patrili tomuto dieťaťu, bola jeho matka, poklad, priateľka, manželka, sestra, milenka, hračka zavesená na povrázkoch, vec, majetok, vždy mu patrila, vždy mu bude patriť, zrazená na kolená, plniaca jeho vôľu, jeho rozkazy, miluje ho, chce ho, túži po ňom, po mäkkosti jeho hlasu, po dotyku jeho rúk, je jeho, patrí mu, urobí všetko čo bude chcieť, všetko, úplne všetko, áno, áno, odčiní to, odčiní, zdalo sa jej akoby sa okolo nej zovreli mocné neviditeľné paže v láskyplnom objatí, neviditeľné prsty ju hladili po tele, vzrušovali, napĺňali slzami, obdivom, oddanosťou, podriadenosťou a ktoré ju omínali, bozkávali, milovali, ovládali...

Dívala sa mu do očí. Zreničky sa jej rozširovali.

„A plamienky tancujú,“ pomyslela si omámene.

„Ach, ako krásne tancujú...“

 

Pro přidání komentáře se přihlašte.
Mesje
kvalita komentáře: 0 Mesje 18. ledna 2015, 16:21
2 -
  • EdmundElat Autor
    EdmundElat
  • 2 bodů
  • 0 komentářů
  • 1 hodnocení
  • 02. června 2010, 12:20
  • 1705 zobrazení
  • 0 oblíbené
© 2006 - 2019 HumanART.cz - všechna práva vyhrazena | kontakt | reklama | podmínky | informace o HumanARTu | design & code by expectum.cz & ryz.cz