Jde to Dobré Wow!

Šťastné a veselé

Literatura > Povídka
vianoce, samota, utrpenie

 

„Neverím v Boha, ktorý zasahuje do života ľudí,

ale viem, miláčik, že ty v neho veríš,

ale keby som veril aj ja, padol by som na kolená a požiadal ho

aby nezasahoval, až tvoje dni budú spočítané,

aby sa nedotýkal tvojich vlasov,

aby ťa opustil takú, aká si.

A keby cítil, že ťa musí riadiť a viesť,

aby ťa doviedol do náruče mojej...“

-          Nick Cave & The Bad Seeds

 

***


Pavlína ležala v posteli a nehýbala sa. Za oknom sa preháňali sivé mraky a padali z nich snehové vločky. Leteli vzduchom a prepletali sa jedna cez druhú. Pavlína bola hore už od tretej. Jej telo ťažilo posteľ. Bola celá stuhnutá a strnulá. O sedem desať vstala, vošla do kuchyne a uvarila si kávu. Sadla si za stôl a pozerala von oknom. Sneh sa jej páčil. Bol biely, čistý, vločky boli napité vlhkosťou a pri dopade na zem sa netopili ale vŕšili sa jedna na druhú ako kúsky stavebnice. Dnes by sa dali perfektne stavať snehuliaci. Napila sa z kávy. Potom povytiahla kútiky do mierneho úsmevu. A sánkovačka, rýchla jazda, priamo z kopca, vietor v ušiach, štípajúce líca... Rozhliadla sa po kuchyni. Prešla do obývačky a zapla televízor. Chvíľu neprítomne prepínala zo stanice na stanicu, z rozprávky do rozprávky. Potom ju to znudilo. Myseľ jej stále odbiehala inde, sny sa do nej tlačili a znemožňovali jej sústrediť sa. Dlaňami si podoprela hlavu a zasnene hľadela von, ďalej unášaná spomienkami. Guľovačka. Snehové gule, spatlané vlnenými rukavicami rozpadávajúce sa pod náporom hrubej zimnej bundy. Zaklonila hlavu. Občas sneh napadal aj za golier a chladil, strašne chladil. Pavlína si pamätala ako ju bratia prvýkrát obhádzali snehom, doslova ju v ňom vyváľali – ako pomstu za to, že ona na nich hodila plné vedro – najprv ju naháňali po dvore a spolu sa smiali, šmýkali sa na ľade a padali a zase vstávali, až kým ju konečne nedrapli a nehodili jej do tváre hrsť toho studeného zázraku a ona sa smiala, líca mala červené, vo vnútri jej to horelo a za šijou cítila mrazenie, ale musela, proste sa musela smiať, pretože to bola taká strašná zábava. Potom stavali snehuliakov. Postavili troch a všetkým dali na hlavy staré hrnce. Zostávali na dvore až kým sa nerozžali sodíkové výbojky na ulici. Postupne jedna za druhou, všetky do jednej. Beleli sa nocou ako lampáše napustené tým bielym snehovým svetlom. Bolo to úžasné. Často sa o tých svetlách s bratmi rozprávala. O tých kryštálikoch snehu, ktoré tam v tých lampách poskakujú ako neposední škriatkovia a tak bielo žiaria a zalievajú celú ulicu pokojným svetlom.

Trhla hlavou a zažmurkala. Pohrúžila sa do seba a ani si neuvedomila, že jej káva už stačila úplne vychladnúť. Napriek tomu ju dopila a hneď  zašla do kuchyne uvariť si ďalšiu. Vzala zo skrinky škatuľku z tabletkami a jednu odtiaľ vyklopila. Položila si antidepresívum na jazyk a zapila ho jediným, dlhým dúškom.

Potom sa pustila do upratovania.

 

***

 

Štefan sa zahnal sekerou a jedným prudkým sekom odťal kaprovi hlavu. Následne ho ostrým nožom začal zbavovať zlatohnedých šupín. Nakrájal rybu na niekoľko približne rovnakých kusov a potom zrúkol na syna, nech mu „kurva donesie z chladničky pivo.“ Štefan junior odlepil svoj pohľad od televízora v ktorom nejaké priblblé nakreslené deti poskakovali okolo vianočného stromčeka a ponáhľal sa splniť rozkaz. Otvoril chladničku, vytiahol odtiaľ jednu dvanástku a podal ju otcovi. Ten mu okamžite vypálil poriadne štipľavé zaucho. Juniorovi sa rozhorelo líce a klesol na koleno.

„To si to mám otvoriť zubami, dopiče?!“

Junior sa pozviechal, pošúchal si červenajúci kus kože a začal sa hrabať v jednom zo šuplíkov v snahe nájsť otvárač. Nič však nenachádzal. Rozbúchalo sa mu srdce. Vedel, že otec je už netrpezlivý. Podupáva nohou a škrípe zubami, takmer mu z nich odlietavajú iskry...

„Tak kde je? Kde je ten prekliaty...“

Zacítil, ako sa nad ním vynoril. Nemusel ani otočiť hlavu. Obrovský, ozrutný obor, ktorý akoby vypadol z nejakej hororovej rozprávky bratov Grimmovcov. Svetlo prasklo, zahatilo sa šupinami, krvou a pachom rybiny. Všetko sa ponorilo do tmy. Odseknutá rybia hlava všetko podrobne sledovala. Jej obrovské oko nasávalo do seba okolitý obraz. Juniorovi sa zakrútila hlava. Štefan ho schmatol za vlasy a prudko ho odhodil na druhý koniec miestnosti ako vrece smetí. Juniorovi sa podlomili kolená a nosom narazil priamo do steny. Prehltol výkrik bolesti. Spustila sa mu krv. Štefan sa chvíľu hrabal v šuplíku, napokon ten svätý otvárač konečne vylovil a otvoril si pivo. Junior ho pozoroval, ruku si držal na nose, pomedzi prstami mu presakovala krv a kvapkala mu na košeľu. Štefan si zhlboka prihol a potom sa na syna prihlúplo zahľadel. Otvoril ústa a dôrazným tónom mu odporučil, aby „naňho tak dementne nečumel a aby si ten svoj kurevský buzerantský ksicht utrel do nejakej handry, pretože vieš, synáčik, ja nie som ako tvoja mater a nemám chuť ti na Štedrý deň prať zasvinené košele!“

 

***

 

Irma si pevnejšie zviazala šatku pod krkom, nahodila na seba niekoľko hrubých svetrov a láskyplne sa zahľadela na zarámovanú fotku svojho nebohého manžela. Okamžite ju opantal hrozný pocit samoty a clivoty. Ach, keby len mohla tráviť Vianoce s ním. Chýbal jej, strašne jej chýbal. Chýbali jej jeho ironické vtipy, nad ktorými neraz ohŕňala nos aj tradičné spoločné varenie a nakupovanie skromných darčekov, ktorými si navzájom robili radosť.

„Ach, Albert, Albert...“

Pozrela sa na drevený kríž visiaci na stene a na Spasiteľa s hlavou bolestínsky sklonenou nabok. Začala sa cítiť trochu lepšie, hoci ten mráz pochmúrnosti sa v nej stále niekde pohyboval. Vytiahla hodvábnu vreckovku a poutierala si tvár. Takto sa predsa pred ženami ukázať nemôže. Skontrolovala čas. Bolo ešte skoro, ale vedela, že Jozefína a Petra a Domča už určite budú na cintoríne, budú dôkladne rovnať vázy s umelými kvetmi pretkanými ľadom a spomínať na manželov-nebožtíkov. Irma sa prežehnala a zopäla ruky v rannej modlitbe. Za svojho manžela. Za manželov ostatných osamelých žien. Za všetkých dobrých ľudí. Pery sa jej pomaly pohybovali.

Letmo sa pousmiala.

„Áno, taká som,“ pomyslela si s istým zadosťučinením. „Dobrá duša, prajúca si na Vianoce len blaho druhých. Nič viac a nič menej.“

Vyšla do studeného vianočného rána. Na starecké škvrny na jej tvári a krku okamžite prilipol vietor a chlad. Jej kroky sa v čerstvo napadanom snehu vŕzgavo ozývali a ona len kráčala a stále musela myslieť na Alberta. Ako rada by ho videla... Len na pár sekúnd... Túžila ísť za ním, do neba, dúfala, že milosrdný Boh si ju čoskoro povolá. A keď to príde, dostane sa do Raja – o tom ani na sekundu nezapochybovala – a objíme sa s manželom, bude sa tešiť jeho ironickým úškľabkom a bude plakať radosťou a chór anjelov sa k nim pridá a všetci budú šťastní a dojatie bude plniť nebeskú klenbu a oblaky...

Irma si povzdychla. Už sa jej nechcelo plakať, ťaživý pocit v tele a stádo mravcov v krku sa však nechceli dať na ústup.

Pridala do kroku.

Baby tam pravdaže už boli. Zhŕkli sa pri bráne cintorína ako vrabce a keď ju zazreli prichádzať, okamžite sa jej vrhli v ústrety a zasypali ju úsmevmi, želali jej veselé Vianoce, veľa zdravia a tak podobne. Irma sa na tie staré babičky pozrela, na každú jednu tvár. Ostražito ich skúmala a bolo jej dobre. Ťaživý pocit zmizol, vyparilo sa aj nepríjemné škrabanie v krku. Bola medzi svojimi. Snehové vločky jej padali na kabát a chlad jej prenikal až pod kožu, ale okolo srdca sa jej rozlievalo krásne hrejivé teplo. Už sa necítila tak strašne spustnutá, zoschnutá, zbytočná a bez života. Mala predsa tieto tetky-tetušky. Stáli tu pred ňou. Mala ich rada, strašne rada a ju samú to napĺňalo optimizmom. Ešte stále dokáže milovať. Dojalo ju to. Usmiala sa na ne a slušne im vrátila pozdravy a priania všetkého dobrého a hneď potom všetky vdovy spoločne prekročili bránu cintorína.

 

***

 

Trvalo len necelú hodinu, kým Pavlína vyupratovala celý byt. Za posledné týždne to urobila už snáď stokrát. Ale vždy sa niečo našlo. Nejaká smietka na zemi, šmuha na okne... A tak ich drhla, všetky okná, dlážku, prala svoje veci, umývala vzácne porcelánové šálky, ktoré nikdy neokúsili blaho horúcej čiernej kávy a občas sa zahľadela na hodiny. Dopoludnie sa vlieklo pomalšie než inokedy. Pavlína sa snažila sústrediť na prácu, na tú nepatrnú šmuhu na okne, ktorú drhla a drhla a drhla až do aleluja... Schytila mop a prešla ním po všetkých dlážkach v byte, ktorý sa celý už aj bez toho leskol ako diamanty. Ale jej nevadilo upratovať ho znova a znova. Pomáhalo to odháňať čierne myšlienky, zabraňovalo to katastrofám. A keď sa predsa len nejaká z tých odporných myšlienok objavila, Pavlína ju šikovne prekryla nejakým príjemným vianočným zážitkom z detstva. Ako na Štedrý deň – to mala snáď len sedem rokov – každú minútu vbiehala do kuchyne a pozerala koľko je hodín a kedy už bude konečne slávnostná večera. Netrpezlivo sa krútila vo svojej malej izbičke, česala bábikám vlasy a mala pocit, že už každú chvíľu zacíti z kuchyne rachotenie panvíc a vôňu vyprážanej ryby. A potom keď skontrolovala čas, vždy ju pichlo trpké sklamanie. Dupala nohami, chmúrila sa na celý svet, na tie hodinové ručičky ktoré ju pichali v hrudi, potom sa pomodlila „Anjelíčku môj strážničku, opatruj moju dušičku,“ aby si tým Deda Mráza trochu naklonila a on aby trochu popohnal ten slimačí čas. Napokon to už nevydržala a spolu s bratmi si vydrankala od rodičov večeru o tretej popoludní. Jej mama zatiahla rolety na kuchyni, aby tým navodila ilúziu tmy a večera mohla začať.

Keď si na to teraz Pavlína spomenula, prišlo jej to strašne smiešne a tak trochu sa jej po tých časoch zacnelo. Pokračovala v práci. Práve umývala všetky taniere, vidličky a nože. Na ušiach mala slúchadlá a v hlave jej neprestajne pulzovali jej obľúbené vianočné hity. All I Want to Christmas Is You od Mariah Carey, vianočný album od Enye a samozrejme nezabudnuteľné Last Christmas od Wham. Tóny sa jej rozprskávali v neuromediátoroch mozgu a ona rytmicky pokyvovala hlavou a handra v jej ruke lietala sem a tam a čistila všetko naokolo. Pavlína si vzdychla a všimla si že na dne jej každodennej šálky ostala stopa po káve. Okamžite ju schmatla, zabudla na všetko okolo seba sa vrhla k umývadlu. Naplnila handru čistiacim prostriedkom a čistila až sa len tak penilo. Potom si umyla ruky – Čo ak na nich ostali stopy od kávy? Dnes musí byť všetko čisté ako ten sneh vonku – aj ona. Umývala si ich približne dvadsať minút. Potom si ich ustrašene obzerala, jeden prst po druhom a privoniavala k nim. Kávu už necítila, ale vedela že tam niekde je. Schovaná pod pokožkou. Zamyslela sa. A potom si ich umyla znova. Tentoraz v kúpeľni strávila päť minút. Koža na rukách ju pálila od mydla, od čistiacich prostriedkov a naskakovali na nej maličké červené bodky. V slúchadlách jej práve George Michael vyspieval posledný tón a na moment nastalo ticho – len na pár sekúnd, kým mp3 prehrávač automaticky nepreskočil na ďalšiu pieseň – a to Pavlínu vydesilo. To ticho. Krátke, ale hrozné. Hrozné, hrozné ticho. Všade bolo prázdno. Uvedomila si to len tak, odrazu, ako keď udrie blesk a jeho svetlo ožiari všetko naokolo, všetko čo sa doteraz topilo v tme. Pavlíne sa zachveli pery. Skúšala rýchlo privolať spomienky na minulosť, ale tie v nej teraz vyvolávali ešte väčšiu úzkosť a nepokoj. Premýšľala, či by si nemala dať ešte jednu tabletku. Napokon sa však čas pohol, začala hrať ďalšia pieseň a Pavlína si uľahčene vydýchla. Prešla sa po byte, po všetkých miestnostiach a hľadala špinu, každučký zárodok špiny. Ale všade bolo čisto. Všetko sa len tak lesklo. Usmiala sa a v obývačke klesla do pohodlného kresla. Skontrolovala čas. Ešte dve hodiny a môže začať zdobiť stromček. Tak ako to robili u nich doma. Vždy ho zdobili až na Štedrý deň a vždy o druhej popoludní. Všetci. Celá rodina. Pohadzovali si strieborné a zlaté reťaze, vyjedali salónky, občas sa pri tom aj poškriepili a...

Pavlína preglgla. Celú ju ovládol akýsi zvláštny pocit. Zrazili sa v nej dva protichodné póly a ona sa cítila smutná a hneď na to šťastná. Cítila však, že jeden pól pomaly ustupuje druhému, zatiaľ však nedokázala určiť ktorý to je. Snažila sa tým nezaoberať, ale napriek tomu ju to príliš znervózňovalo.

Ešte dve hodiny...

Šťastie a smútok.

Za oknom vírili vločky. Pavlína sedela v kresle.

Počúvala hudbu. V byte bolo ticho.

 

***

 

Štefan práve stiahol ďalšiu fľašu vína. Dal si záväzok, že do dvanástej sa alkoholu ani nedotkne. A teraz bolo dvanásť jedna! Vydržal. Chlapík, čo drží sľuby! Chlípal víno priamo z fľaše, tieklo mu z kútikov úst a po hrdle. Nadšene si oblizol pery. Potom sa zamyslel nad Pavlínou, ktorá bývala len o ulicu ďalej. Už dlhšie ju vídaval, v meste kde si bola u cvokára predpisovať lieky. Stretával ju keď sa vracal z práce. „Šibnutá piča,“ pomyslel si otrávene. Premýšľal, ako taká vygumovaná krava vôbec môže oceniť tieto krásne kresťanské sviatky. Veď nemá nikoho! Keby chcípla ani pes by po nej neštekol!

„Haha! No jasné!“ myslel si Štefan. „Keby skapala priamo na Štedrý deň, haha, to by teda bolo! Hahaha!“

Potom mu napadlo, že by vlastne skapať mala. Nikomu by nechýbala. Jemu teda určite nie! Bože, ako ho len srala! Ten jej tupý konský ksicht! Stačilo aby ju videl a už sa cítil ako sa mu do úst hrnú celé tie polostrávené svinstvá zo žalúdka. Ohrnul nos. Na jazyku zacítil ostrú pachuť žalúdočných štiav. Otriasol sa a znova sa napil. „Určite ani nie je kresťanka,“ premýšľal ďalej, „ale nejaká buddhistka, hippiesáčka, ateistka alebo podobný odpad.“ Nečudoval sa, že si nikdy nenašla chlapa. Odpil z fľaše a potom si s miernym zachichotaním položil otázku, či je ešte stále panna. „Veď má už hádam aj cez štyridsiatku! Prinajmenšom na toľko vyzerá. Hehe. No jasné, že je panna! Tú by prefikol jedine tak nejaký chromý a slepý kripel a to by musel byť už dva roky po smrti!!“ Štefan sa nahlas a veselo zasmial – jeho smiech pripomínal rehot všetkých Santa Clausov sveta – a otvoril si ďalšiu fľašu. Cítil sa výborne. Nebyť toho decka, bolo by to dokonalé. Dal si dva mohutné glgy. Potom sa s akousi úzkosťou zadíval do chodby.

„Toľko šancí! A takto sa mi odvďačí! Čumí do telky!!!“

Štefan si utrel pery a kútiky úst mu poklesli. Zmláti ho. Zmláti ho tak až bude zelený. Ak to aj dnes poserie, tak ho zmláti tak, že sa z toho nespamätá do konca života. Znova sa dobromyseľne zasmial. Ten nápad sa mu páčil. Bol krásny. Taký poetický, ako vystrihnutý z romantických románov.

„Ešte jedna šanca, môj milý. Dám ti šancu vysloviť to. Dám...“

 

***

 

Junior sedel v obývačke a pri započutí otcovho smiechu ho striaslo. Sledoval práve rozprávku Kráľ Drozdia Brada, ale veľmi sa na ňu nesústredil. Videl ju už koniec-koncov toľko krát, že ju vedel odrecitovať aj spamäti. Nepokojne sa ošíval a vo vnútri sa celý triasol. Počul ako otec otvára fľašu a až sem, do obývačky, doliehalo jeho mľaskanie a hltanie vína a smiech. Junior sa bál. Ušné bubienky sa mu chveli. Nos mu už nekrvácal, bol len trochu opuchnutý a sčervenený, ale hlava ho bolela akoby mu do nej niekto vrazil črep. Sedel schúlený na gauči, neprítomne pozeral do obrazovky a modlil sa. K Pánovi Ježišovi a Panne Márii, modlil sa, aby nezačul otcove kroky, ozývajúce sa v chodbe, stále bližšie, bližšie a bližšie... Modlil sa, aby otec neprišiel do obývačky, aby si radšej ľahol do svojej izby a prespal celý deň ako to mal niekedy vo zvyku, alebo aby odišiel niekam za svojimi kamarátmi. Zatiaľ sa nič neozývalo. V televízii sa práve princezná rozhorčovala, že musí žiť s obyčajným žobrákom. Vonku stále vytrvalo snežilo. Vianočný stromček svietil, napĺňal celú miestnosť príjemnou vôňou ihličia. Junior sedel nehybne. Strach mu znemožňoval dýchať. Potom sa zamyslel a znova začal dýchať pravidelne. Myslel na svoju mamu. A na to ako rád by bol dnes u nej, s ňou. Aj s jej novou priateľkou, to mu bolo jedno, ale cítil by sa dobre. Príjemne. Nebál by sa. Nesedel by tu schúlený ako uzlíček plný nešťastia a nemodlil by sa.

„Pane Bože, prosím, prosím, nech sem nepríde, prosím nech nezačujem jeho kroky...“

Junior počul, ako v kuchyni zaškrípala stolička.

„Odsunul ju,“ napadlo mu okamžite. Srdce mu začalo splašene biť. Z kuchyne sa začal valiť pach zabitého kapra, riečnej vody a smrti. Stromček jasne žiaril. Junior s vypätím všetkých síl otočil hlavu a zadíval sa von oknom. Mal pocit, akoby vločky do seba narážali, v urputnom boji a vydávali akési zvuky. Cinkanie. Rolničky. Započúval sa do tej melódie, ktorá vychádzala zrejme z jeho vlastného vnútra a pripadala mu strašne smutná. Nie, viac než smutná. Bol to jeho umieračik.

„Hej!“ začul jeho hlas. Ustrnul na mieste. Nedýchal.

„Ach, Bože, nie, prosím, prosím, nie, nie, nie...“

Jeho myseľ už takmer kričala. Počul ho niekto vôbec? Nevedel. Zdalo sa mu, že áno. Predstavoval si obrovské ucho stvorené z oblakov, z ktorého sa sypal sneh a ktoré počúvalo jeho nárek.

Haló? Je tam niekto? Bože, si tam? Pomôž mi! Prosím! Len raz! Teraz!!! No tak!!! Prosím!!!“

„H... Hej!!!“

Nejaký rachot. Potom ticho. Zatiaľ žiadne kroky.

„Takže len pokoj. Nič sa nedeje. Nedýchaj, kým sa nenadýchneš nepríde. Takže sa vykašli na vzduch! Nedýchaj, Nedýchaj, Nedýchaj!!! Bože, pomáhaj mi!!! Vymaž mi pľúca... Zastav ten zvuk... Na dráhe vzduchu... Tej krivke chodby... ach, Bože, Bože, ty bastard počuješ ma vôbec?!“

„Ty malý sráč, kde v riti si?!“

Junior sa vo svojom vnútri zrútil. Pripadal si ako myš lapená v klietke. Beh vecí, ktoré sa mali onedlho stať mu prebleskol pred očami. Už sa nedali zvrátiť. Napadol mu bláznivý nápad vyskočiť von oknom, vrhnúť sa medzi tie vločky, všetky ich pochytať a zjesť alebo niečo podobné, proste to zastaviť, celý ten umieračik všetko to čo sa k nemu rinulo z kuchyne. Chcel utiecť. Túžobne sa zahľadel na okno. Vyskočí?! Nevyskočí?! Čo robiť? Panebože, čo robiť?!

„Bože, ozvi sa, kurvafix! Aspoň raz! Prekonaj sa! Poraď mi! Dofrasa, dofrasa, DOFRASA!!!

Drkotal zubami. Čas bežal. Pred očami sa mu rysoval plán. Vyskočí! Áno! Dokáže to! Hlavne rýchlo! „Vyskoč! Von, do toho snehu! Nanos ho dnu do tepla! Napchaj si ho do úst!!! Roztop ho! Zastav ten umieračik! Premeň ho na vodu! Rýchlo! Tak sa pohni! POHNI SA!!! Vieš to!!! Ak tu ostaneš, zomrieš!!! Tak poďme, poďme, hýb sa!!!“

Ale nedokázal to. Len tupo sedel, pred očami sa mu vznášala hustá hmla a prevaľovala sa v celom jeho tele a plnila mu dúhovky. Vedel, že je slaboch a nenávidel sa za to. Nedokáže nič. Ani preskočiť cez pootvorené okno, „kurva! KURVA!“ Myšlienky teraz dokázal upnúť len na jedinú veci.  

„Prosím, prosím, prosím... Prosím, nech nezačujem tie kroky...“

Ale začul ich.

 

 

***

 

Irma stála nad hrobom svojho manžela, v obkolesení ostatných žien a všetky mali hlavy sklonené v hlbokej modlitbe. To bola tradícia. Každé Vianoce sa tu zišli, spolu prechádzali od hrobu k hrobu, od jedného manžela k druhému a modlili sa. Všetky spolu. Sneh sa stále sypal, zdalo sa že oblaky ho majú nekonečné zásoby. Zasýpal náhrobné kamene a holé konáre stromov. Ženy dokončili modlitby, prežehnali sa a potom zamierili k malej lavičke pri cestičke, ktorá oddeľovala jednu skupinu hrobov od druhej. Odhádzali z nej sneh a usadili sa na ňu. Chvíľu mlčali a dívali sa na tancujúce snehové vločky. Nevadila im zima, cítili sa dobre. Sedeli tu, pri svojich mužoch, spolu, ako priateľky – veď nakoniec aj boli priateľky – a spoločne odháňali démona samoty. Cintorín zíval prázdnotou.

„Zármutok,“ zhrnula to Petra a ostatné babičky jej súhlasným zamručaním dali za pravdu. Potom prešli na iné témy. Dnes bol predsa Štedrý deň, nikto by nemal byť zarmútený, všetci by sa mali tešiť, no nie? Ženy teda sklonili hlavy k sebe a začali si rozprávať typické babské pletky a klebety, čo sa kde tu a tam dopočuli.

„Hej, a čo ten Štefanov synátor?“ nadhodila Domča.

„Čo s ním?“ zakrákala Jozefína a zhrnula si z kabáta trochu snehových vločiek.

„Nezdá sa vám nejako... no... divný?“

„To ako retardovaný?“ spýtala sa Irma.

Ženy sa zasmiali.

„No. V každom prípade na to vyzerá,“ vyhlásila Jozefína.

„Šak hej. Si vezmi toho jeho fotra, čo ho stále mláti.“

„Mláti ho?“

„Jasné, to vie predsa každý.“

Odmlka.

„A nikto s tým nič nerobí?“

„A čo by ako mal robiť?“

„Čo ja viem...,“ Domča významne pokrčila plecami. „Ja len že...“

„A ako ho mláti?“ skočila jej do reči Petra.

Ženy sa zhŕkli ešte tesnejšie k sebe. Pochytali sa za ruky. Dych ich zahrieval a zbližoval ich. Ich súdržnosť nemohlo nič zničiť. Boli spojené vo svojich modlitbách a kresťanskej láske k blížnemu svojmu. Boli nadšené. Boli vzrušené. Irma, ktorej bola otázka položená si dôrazne pošúchala dlane a pokrčila plecami.

„Ále, tak normálne... Tu a tam som sa niečo dopočula... Ale veď viete, ako je to s tými klebetami... Nikdy neviete čo je pravda... Ale myslím, že je to taká klasika...Veď viete, sem tam dostane po papuli, pár kopancov do žalúdka...“

„Miesto obeda.“

Zasmiali sa.

„Takže nič zvláštne,“ zakončila Irma a usmiala sa.

„A to je všetko?“

V hlasoch zaznel závan sklamania.

„Viac-menej. Občas ho vraj ešte popáli horiacou cigaretou a také tie drobnosti.“

„Cigaretou?“

„No.“

„A kde ho páli?“

„Čo ja viem? Som snáď pánboh?“

A zase len chechty-chechty.

„Možno mu ju prikladá na vtáka,“ vyhlásila Jozefína.

„Hahaha, to hej!“

„Šak keď vzrúšo, tak poriadne, no nie?“

„Hahaha!“

„Hehehe!“

„Možno aj preto je taký spomalený. Minule som ho stretla v Tescu. Tvár mal celú modrú a predstavte si... ani si ma nevšimol!“

Ženy zaúpeli hrôzou.

„Ani nepozdravil?“

„To si píš, že nie! Len čumel do prázdna a po lícach mu tiekli slzy.“

„Ale prd!“

Irma hrdo vydula hruď.

„Je to pravda, prisahám pri Pánbožkovi!“

„Koľko, že to vlastne má rokov?“

„Éh, sedemnásť, tuším.“

„Sedemnásť? Sedemnásťročný chlap a reve?! Ach, bože!“

„No hej, plakal jak decko. Ako slečinka.“

„Dajte na mňa z neho bude buzna. Šak aj ten spálený vták o tom svedčí! Plus tá jeho mater...“

Chvíľu nad tým dumali.

„Ha! Tak to máš pravdu!“ vyhlásila napokon Petra.

„Podľa mňa už tým teplošom dávno je,“ zakrákala Irma. „Keď tak často nechodí do školy... údajne kvôli vysokej teplote.

„Hahaha!“

„Hehehe!“

„To hej! Haha!“

Rozhostilo sa krátke ticho.

„Ani do kostola nechodí, pankhart jeden!“ Domča si zlostne odfrkla.

Irma sa toho ihneď chytila:

„Taká trápna buznička ako on, čo ešte k tomu ani poctivo nepristupuje k sviatosti zmierenia... No povedzte, môže taký – ani nechcem povedať že človek – vôbec oslavovať Božie narodenie?!“

Ozvalo sa zborové „Niéééé!“

Ticho.

„To by zaujímalo ako čo asi teraz robí,“ prečítala Jozefína nahlas svoje myšlienky.

„Fajčí vtáka susedovi.“

„Alebo fotrovi,“ Irma sa sarkasticky zaškľabila, opäť bola vo svojom živle.

Cheche-cheche-cheche.

Babky sa po tomto výbuchu smiechu odmlčali, hľadeli pred seba, prameň ich tém nateraz vyschol. Každá sa zaoberala vlastnými myšlienkami. Každá utešovala samu seba. Jozefína a Domča ďakovali Bohu, že nie sú taký odpad spoločnosti ako Štefan a jeho sprostý syn. Petra premýšľala prečo sa s tým vlastne niečo neurobí. Keď o tom každý vie. Premasírovala si skrehnuté prsty. Irma premýšľala presne o tom istom. Ale potom došla k názoru, že všetko je v najlepšom poriadku. Uvažovala síce, že by sa možno malo niečo podniknúť – „Možno zavolať policajtov?“ – ale napokon nad tým mávla rukou.

„Najlepšie by aj tak bolo, keby niekto tú zvrhlú psychopatickú zberbu vystrieľal. A čo iné by sa s nimi dalo robiť?! Tu by žiadna polícia ani sociálka nepomohla!“ Trochu sa nad tými myšlienkami slastne zasnívala. „Ale... To som by si teda užila! Spolu s babami by sme si nakúpili pukance a sledovali ako tých potkanov prevŕtajú olovom. Hahaha! To by bola sranda!!!“

Lenže len na pár minút. Toho si bola veľmi dobre vedomá, ale ťažkú hlavu si s tým nerobila. Stále tu zostávalo plno pochybných hriešnych indivíduí, ktorých trápne a bezvýznamné životy by sa dali rozoberať nad šálkou dobrého mätového čaju pri partičke kanasty. Zahľadela sa na Domču a hneď uhádla, že myslí presne na to isté. Potom na Jozefínu a Petru. Vracali si pohľady. Pokukovali po sebe a potmehúdsky sa usmievali.

Boli spriaznené myšlienkami.

Zviazané svojimi dušami.

 

***

 

Pavlína začala zdobiť stromček a tešila sa z toho ako malé dieťa. Kládla na vetvičky salónky, svetielka a vdychovala vôňu ihličia. Toto bolo po prvý raz čo mala živý stromček. Keď bola dieťa, jej otec vždy kupoval umelý. Ale jej to v podstate nevadilo. Aj vôňu umelého stromčeka si tak akosi vždy spojovala s prichádzajúcimi sviatkami. Ďalej kládla ozdoby, drevených anjelikov na špagátikoch a porcelánové gule. Vôňa ihličia naplnila byt novotou. Akoby sa po celom byte rozprestrel život. Nadýchla sa a cítila sa spokojne a šťastne. Vôňa jej prúdila v tele, v krvi a ona držala ten dych v sebe najdlhšie ako mohla, len aby tú krásnu vôňu v sebe udržala. Vydržala skoro minútu. Potom vydýchla. A zdalo sa jej, že sa čosi zmenilo. Niekde v byte... Napadlo jej, či naozaj a dôkladne poprezerala všetky kúty a zbavila ich špiny. Ale áno, určite áno. Po chvíli sa začala nepokojne ošívať. A čo ak nie? Tak sa pozrie. Ale nemala by... Cítila však obrovský nepokoj. Ak sa nepozrie, niečo sa stane. Niečo zlé. Niečo hrozné. Preborí sa strecha. V kuchyni začne horieť. Skrat. Môže nastať skrat! Byt sa môže práve teraz plniť plynom!!! Potom stačí už len malá iskrička a...  Zuby sa jej rozdrkotali.

KATASTROFA! KATASTROFA! KATASTROFA!

Ozývali sa jej v hlave ako ozvena v jaskyni.

Vstala a znova prebehla všetky izby v byte. Dychtivo pátrala po najmenšom náznaku znečistenia a zároveň kontrolovala či sú všetky potenciálne nebezpečné zariadenia vypnuté. Nikde nebola ani špinka, napriek tomu ešte raz vyčistila umývadlo v kúpeľni, lebo sa jej zdalo akési zanesené odvtedy čo ho umyla naposledy, čo bolo asi pred tromi hodinami. Potom prešla do kuchyne. Nič. Len silný chemický zápach prípravku na umývanie okien a podláh. Nahla sa nad sporák. Natiahla nosom vzduch. Plyn neunikal. Vošla do spálne. Jej jediná posteľ bola dokonale ustlaná. Sadla si na jej okraj a chvíľu prehádzala prstami po prikrývke. Pomaly, aby ju nedokrkvala. Nepremýšľala nad ničím. Sedela tam dobrých päť minút. Cítila úľavu. Všade je pekne, takže sa nič zlé nestane. Usmiala sa sama sebe, svojej dôslednosti a vrátila sa do obývačky. Hneď ako chytila do rúk ďalšieho anjelika a chystala sa ho zavesiť, sa jej ruka v polovici cesty zastavila a odrazu akoby bola z gumy. Klesla. Pavlína preglgla, úsmev jej vyskočil z tváre a rozplynul sa vo vzduchu. Schovala tvár do dlaní a začala do nich nalievať svoje slzy. Zdalo sa, že z nej vychádzajú úplne nezávisle na jej vôli.

Všade bolo čisto. Vypreparované miestnosti sa na ňu škerili.

Bolela ju hruď. A hrdlo. Mala pocit, že jej v ňom navrel kameň. Rozkašľala sa, stále plakala, horúce kvapky jej padali do misky, ktorú utvorila z dlaní. Snažila sa to zastaviť, vťahovala naspäť tie horúce kvapky, plnila nimi samú seba a sinavými hlienmi, ktoré však potom znova vyvierali von a vracali sa ešte silnejšie, ostrejšie a neodbytnejšie priamo do tej misky, v jej vnútri utvárali odporný slizký vír a krútili sa stále dokola, dokola... Pavlína si utrela rukávom oči. Nevedela prečo jej tečú slzy. Všetko je predsa v poriadku. Všetko postíhala. Upratala. Večera je prichystaná. Stromček už takmer tiež. Teraz by mala len odpočívať, v duchu si sama užívať atmosféru pohody a Božej prítomnosti. 

Užívať si. V duchu. V byte. Tá prázdnota a žiarivé miestnosti.

Zaťala ruky v päsť a silno sa udrela do čela.

Dážď. Monzún.

„PRESTAŇTE!!!“ skríkla smerom k jazierku v jej rukách.

Pavlína sa zviezla k zemi, schúlila sa do klbka a nariekala, búšila zvlhnutými dlaňami do podlahy a z plných pľúc kričala od všetkej tej bolesti a vôbec netušila prečo to všetko vlastne robí. Akoby ju niekto ovládal na diaľku a ona nebola ničím iným, len bábkou v rukách niekoho mocnejšieho. Niekoho, kto ňou manipuloval ako obyčajnou marionetou zavesenou na nitkách. Začal v nej narastať hnev. Hnev z toho, že nechápala samú seba. Vstala, vrhla sa k vylešteným šálkam a začala ich ako zmyslov zbavená hádzať o zem. Treštiaci porcelán jej prenikal do uší. Cez zuby cedila nadávky. Kopala do váz, šliapala po skle, vyhadzovala knihy z poličiek a vytŕhala z nich strany. Vrčala ako rozbesnené zviera a snažila sa prevrhnúť jednu z mohutných skríň. Podarilo sa jej to. Na rukách a krku jej navreli žily. Dlážka sa zachvela pod mohutným úderom ebenového dreva. Stúpal z nej prach. Pavlína sa rozbehla a päsťou udrela do steny. Zabrnelo to, ukázali sa krvavé ranky. Vzala niekoľko doteraz neporušených kníh a začala nimi bombardovať televíznu obrazovku. Odpojila televízny prijímač. Prevrátila. Kopala. Dupala. Zaiskrilo to. A potom to všetko hádzala na kopu, sklo, zdemolovaný televízor, dotrhané knihy, rozháňala sa rukami na všetky strany, mlátila sa do hlavy, trhala si vlasy, vypľúvala sliny akoby sa chcela zbaviť nejakého jedu, ktorý otrávil jej myšlienky a mala chuť všetko podpáliť. Dívala sa na to a opájala sa tou predstavou.

„PODPÁLIŤ!!! PODPÁLIŤ!! PODPÁLIŤ! Podpáliť... Podp... Pod...“

Odrazu zdrevenela na mieste. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Jej telo začínalo chladnúť. Motory jej tela začínali spomaľovať. Upokojovali sa. Kontrolky klesali. Pavlína sa napokon vyčerpane posadila priamo na dlážku. Ešte sa trochu triasla, ale vedela, že postupne sa všetko zase vracia do normálu. Jej telo vyplavilo škodu von a teraz je zase všetko v poriadku. Odniesla to jedna izba, ale to nič. Znova tu poupratuje. Vstala. Chvíľu si premeriavala ten bordel, čo spôsobila. Necítila nič. Dozdobila stromček a rozsvietila ho. Vyzeral nádherne. Dívala sa do tých svetielok, sčervenené oči jej ešte občas vydávili nejakú tú slzu, ale ďalší záchvat už nehrozil. Stále jej však bolo zle. Veľmi zle. Bola vyčerpaná. Zažmurkala. Pravé oko ju začínalo pobolievať.

Svetlá. Ulica. Postupne žiariace ako v rozprávke. Snehová žiara.

Bodnutie v oku.

Dala si dve tabletky. Zhltla ich priamo tam, pred stromčekom, nasucho. Sadla si na gauč, prezerala si spúšť naokolo a premýšľala. Uvažovala, či susedia začuli nejaký hluk. Určite áno. Možno na ňu zavolajú políciu. S prekvapením si uvedomila, že jej je to srdečne jedno. Sústredila sa na terajšiu situáciu. Čo robiť? Čo urobiť?! A potom jej niečo napadlo. Mohla by zavolať tej milej starej pani. Akože sa to...? Irma. Áno, tak sa volala. Čo Pavlína vedela, bola to milá babička, vdova, určite aj jej je dnes podobne clivo a smutno. Mohla by sa s ňou aspoň porozprávať. Áno, áno, mohla by. Kým nebude neskoro. Nehýbala sa. Hodiny tikali.

Vzdychla si a natiahla ruku za telefónom.

Začala vytáčať číslo. Keď mala stlačiť posledné tlačidlo, znehybnela so slúchadlom v ruke a čakala.

Čakala, že sa niečo stane.

 

***

 

Junior ležal v bezvedomí na podlahe. Štefan sa rozvaľoval na gauči a sledoval nejaký akčňák so Stevenom Seagalom. Napchával sa praženými lupienkami, chlípal chlast a občas zablúdil pohľadom k Juniorovi. V hlave si znova prehrával tú scénu.

Posledná šanca...

Keď dorazil do izby, jeho synátor tam sedel rozklepaný ako nejaká baba! To ho rozzúrilo, ale dokázal sa ovládnuť.

„Tak čo?“ skríkol na syna.

„Čo, ocko?“ pípol Junior.

„Nechceš m...m....mi niečo... eee... povedať, synček?!“

Mlčanie.

„Nechceš sa porrrozprávať so... svojim.. svojim... ockom?!“

Ticho.

„O svvvojich... ehhh... probléémoch a tak?!“

Bez odpovede.

„Nechceš?!“ zrúkol Štefan odrazu. Junior ho sledoval s vytreštenými očami.

„Povedz niečo!“ hovoril si v duchu. „HOCIČO!!! Len nemlč! Povedz NIEČO!!! Dofrasa, dofrasa!!! Mal si vyskočiť, ty dement!!!“

„Nechceš,“ zhrnul to Štefan a uprel pohľad na vianočný stromček. Pokýval hlavou a čosi zašomral. Oči mu klipkali. Nadýchol sa. Zhromaždil všetok svoj hnev.

„Takže...,“ začal znova, na prvý pohľad celkom ležérne. „Už si nejakú... ééh... omrdal?“

„Čože?“

„No.... že či si nejakú prefikol... chápeš... akože ženskú!“

„Ja... nie... ešte nie...“

„Jak to dopiče že ešte nie?!!“ zreval Štefan a tresol prázdnou fľašu od vína o stenu. Junior sa zachvel. Oči mal ako dva lampióny a prerývane dýchal.

„Si snáď nejaký posratý buzerant, alebo čo?!“

„Nie, ale ja...,“ Junior cítil, že ho už-už zmáha plač. „Hlavne sa drž! Bože, hlavne sa tu pred ním nepolož!!! Kristepane, nech to už skončí!!!!“

„Jasné, že si,“ zarehotal sa otec. „Keby si nebol, už dávno by ti nejaká dala!“

Štefan sa chvíľu kymácal na jednom mieste a potom sa neistým krokom pohol k synovi. Juniorovi sa stiahol nos. Otec smrdel od zaschnutých zvratkov, moču a neumytých zubov. Cigaretového pachu. Páchol po skle. Alkohole. Po zlobe.

Zakrútila sa mu hlava.

Posledná šanca...

„ZASIAHNI!!!“ zakričal, až sa Štefan prekvapene zháčil. Junior pretočil oči k stropu a rozpažil ruky. „TERAZ!!! ZASIAHNI!!! NO TAK! NO TAK!!! PROSÍM!!! ZASIAHNI, ZASIAHNI, ZAS...“

„Tak dosť!“ zvolal Štefan. V tvári sa mu miešali všetky odrody prekvapených výrazov. Junior to vzdal. Klesol na gauč ako zhnitá hruška, ruky zvesil a s mierne pootvorenými ústami a pohľadom upretým do steny čakal. Jeho otec znova nachádzal pevnú pôdu pod nohami.

„Ale to si zapamätaj chlapče!“ zasmial sa a zároveň sa vrátil k téme, ktorú pred chvíľou načal. „Ja som poctivý kresťan! A žiadnych teplošov tu trpieť nebudem! Obzvlášť cez Vianoce! Je ti to jasné?“

Blížil sa. Junior pred ním ucukol. Mozog zareagoval úplne automaticky, bez ohľadu na chlapcovu vôľu.

„Čo to stváraš?!“

Neodpovedal.

„Strániš sa vlastného otca, ty čurák?!“

Stále bol ticho.

„Hanbíš sa za mňa?! ÁNO?!“

Juniorovi sa na moment zazdalo akoby sa Štefanov hlas pod niečím zlomil. Pod niečím takým ťažkým a nevinným ako bol ten sneh vonku, pod niečím tak pateticky žiariacim, že by to dostalo na kolená aj slona vytesaného zo žuly. Trvalo to však len krátko a on už bol zase vo svojej typicky opitej a násilníckej koži.

„SI TAKÝ ISTÝ JAK TVOJA PRIJEBANÁ LESBICKÁ MATER!“

Synovi sa začali z očí kotúľať slané kvapky. Tvár mal však meravú, nehybnú.

„Nerev mi tu, dofrasa!“

Kvapky ďalej unavene zliezali po jeho tvári.

„NEREV, HOVORÍM!“ zvrieskol a schmatol ho za vlasy. Junior naprázdno otvoril ústa. Nebránil sa. „Bože, kde si?!“

„Nie...,“ to bolo posledné čo povedal. Jeho otca už však nemohlo nič zastaviť. Chvíľu synovou hlavou len tak lomcoval a potom mu ňou začal mlátiť priamo o roh stola.

„Tak ty sa za mňa hanbíš, čo? Za mňa!!! Otca, čo ti dal život!!?“

Tresk.

Zachrčanie.

„...kde si?“

„Hanbíš sa, čo?! Tak je to...,“ Štefanov hlas postupne tíchol, hltal sliny, díval sa do prázdna a niečo v sebe potláčal. Ale neprestával. Zdvíhal hlavu svojho syna a čelo mu vrážal priamo do ostrého rohu. Praskanie. Koža. Krv.

„...si tu?“

„Všetci sa za mňa hanbia...,“ mlel Štefan, nepoľavujúc zo svojej činnosti. Potom prestal. Všetko sa s ním točilo a miestnosť dostávala trápne groteskne pokrútený tvar. Pustil synovu hlavu a hodil sa na gauč. Junior sa na zem zvalil úplne bez hlesu.

„...už ťa vidím!“

 Štefan si utrel spotené čelo a ťahavo prdol. Na rukách mal krv a ešte nejakú inú lepkavú tekutinu šedavej farby.

„Sprostá ryba,“ povedal a utrel si ruky do nohavíc. Odvtedy prešlo niekoľko hodín. Junior sa nehýbal. Okolo jeho hlavy sa vytvárala šarlátová mláčka. Svetlá vianočného stromčeka na nej poskakovali a trblietali sa ešte viac než doteraz.

„...a počujem tvoj kryštalický smiech.“

Štefan bol však príliš opitý aby si niečo z toho všimol. Zízal na obrazovku.

„Ten pako snáď naozaj bude buzna, ako sa o ňom hovorí... Celý po materi,“ pomyslel si. Poškrabal sa na bruchu „Veď som ho len tak šťuchol. No bóže! Kto mal vedieť, že ten debil nevydrží mlá... mlátenie hlavou... o stôl...“

Myšlienky sa mu začali pod náporom alkoholu pliesť ako kúsky puzzle. Zasmrkal. Pery sa mu zachveli. Mal pocit, že jeho oči sú akési ťažké a plné.

„Veď ja som len chcel... od neho... tie tri slová... aby mi to povedal... aspoň raz... Ale ten chuj ani toho nebol schopný! ANI JEDEN JEDINÝ RAZ!!! Tak mu treba! Snáď ťa to po dnešku prejde, synáčik, hahahahehehe...“

V duchu sa smial, ale nebol to príjemný smiech. Ani jemu samému sa nepáčil.

Junior sa nehýbal. Hlavu mal rozbitú. Vo svojom vnútri silno krvácal.

Mozog sa mu vylieval na laminátovú podlahu.

Štefan neprítomne sledoval film a pri tom niečo opilecky drmolil.

Keď začali bežať titulky, vstal, na syna rozcapeného na zemi sa nepozrel – noha mu len trochu podkĺzla na tej „brečke“ čo z neho vytekala – a začal sa chystať na omšu.

 

***

 

Irma zo seba striasla hrubý nános snehu, vkĺzla do mäkkých papúč a znova sa pozrela na fotku svojho manžela. Usmiala sa, pohladila ju, potom ju pobozkala, prešla ku krížu, pokľakla, prežehnala sa a začala chystať večeru. Dobrý kaprík a šalátik. Smutne si povzdychla. Okolité steny ju zase začínali ubíjať presne ako Pánbožka na kríži. Našťastie, baby sa mali zastaviť o siedmej večer. Potom to znova rozpália, poklebetia a pospomínajú. Ach, ako sa len na to tešila. Mala informácie z prvej ruky, že ich tunajší farár má nejaké podozrivé sklony k malým chlapčekom. Téma na Štedrý večer bola zadaná. Rybie plátky na oleji hlasno zaškvrčali a Irma si vtedy znenazdania spomenula na Pavlínu, čo bývala rovno cez ulicu. Ani nevedela, prečo jej prišla na myseľ práve ona. Obrátila kúsok kapra aby sa do zlatista upražil aj z druhej strany. Pavlínka. Všetci o nej hovorili, že je trochu mešuge, ale teraz bola určite tiež sama. Irma si ju predstavovala ako úplne osamelá upratuje, varí večeru, zdobí stromček a potom možno počúva rádio alebo sa díva na hlúpe estrády v telke. Sama, sama, opustená. Nikým nemilovaná. V tieto krásne sviatky. Vôňa pripravovanej večere Irmu príjemne šteklila v nose. Stôl bol prestretý. Zemiakový šalát mu kraľoval. Taniere. Poháre. Vidličky. Nože. Hrniec s kapustnicou a veľkou naberačkou.

„Áno,“ pomyslela si Irma. „Ona je tam naozaj úplne sama. Ako sa asi cíti? Určite to nie je príjemné. Vraj berie aj nejaké lieky proti... ééh... depresiám, tuším?! Alebo úzkosti?“ Nebola si istá. Položila vypraženú rybu na stôl. Mešuge susedka. Stále na ňu myslela. Možno by jej dobre padla spoločnosť. Škoda, že ona už má dohodnuté stretnutie s babami. Vzápätí sa zarazila sama nad sebou. A vlastne, čo ju to napadá? Aj tak by s ňou nechcela tráviť Štedrý večer. S opustenou a tak trochu nenormálnou ženskou na práškoch? Ech, to jej teda nešlo pod nos. Vedela si predstaviť aj lepšiu, príjemnejšiu a hlavne zábavnejšiu spoločnosť. Na Vianoce sa treba predsa zabávať! Odrazu ju zaplavila akási hrdosť. Vedela síce, že v určitom bode sa od Pavlíny príliš nelíši. Obe boli osamotené . Ale ona, Irma – poctivá kresťanka – bola plná, plná Boha a navyše bola každým cólom normálna a nikdy, NIKDY – aj keď jej bolo naozaj nanič – neklesla tak hlboko, že by si musela dávať predpisovať tabletky a iné svinstvá.

„A koniec-koncov, tabletky... no fuj! Výplod vedy! To je proti Bohu, takto zasahovať do ľudského myslenia! Fuj, zvrátenosť! Nečudo, že je nenormálna keď žerie také svinstvá, všakže?! Nečudo, že ju Boh takto trestá! Tak je treba!“

Pri dverách sa ozval zvonček. Ženy dorazili.

Irma sa rozosmiala.

„Ach, ako dobre, že nie som na jej mieste!“ pomyslela si a spokojná sama so sebou sa ponáhľala otvoriť.

 

***

 

Nedokázala to. Ach, ako sa snažila. Stlačiť to prekliate tlačidlo. Posledné. Ale nemala na to. Bála sa, príliš sa bála. Bála sa ľudí a samoty a všetkého okolo a z vyčisteného bytu a Vianoc a kolied sa jej začal dvíhať žalúdok. Zatúžila vrátiť sa späť do detstva. K rodičom, k tým prežívaniam sviatkov ako z gýčovitých pohľadníc. Chcela sa tam vrátiť. Späť v čase. K bratom a otcovi. Zasmrkala. Znovu sa jej po lícach valili slzy, ale tentoraz mala tvár kamennú, nehýbala perami, dokonca ani nežmurkala. Len tam stála so slúchadlom v ruke a počúvala ten tón – pííp pííp pííp – ktorý ju doháňal k šialenstvu. Položila. Slzy sa z nej valili ako voda z pretrhnutej hrádze. Ľahla si na zem a pozerala do stropu. Nič sa nedialo. Byt zapáchal čistotou a jej utrpením. Za oknami padala tma. Pavlína mala pred očami obraz stoviek rodín, ktoré práve večerajú, alebo možno už rozbaľujú darčeky.

Darčeky...

Na tie úplne zabudla. Tvár jej skropil nový príval.

Noc už pokročila a ona tam stále ležala. Čo mala robiť? Čo iné mohla robiť?

Mohla ísť do kúpeľne, do tej vyleštenej kúpeľne, vyhrabať žiletku a skončiť to.

Mohla vstať, ísť si uvariť kávu a zabudnúť a všetko vrátiť do starých koľají.

Mohla skočiť pod vlak.

Mohla skúsiť vyjsť medzi ľudí a bojovať ďalej.

Mohla zožrať všetky tie prekliate antidepresíva.

Mohla zájsť do kostola a...

Odrazu vytreštila oči a posadila sa. Čas.

Bolo pred polnocou. Čoskoro začne omša.

Pôjde do kostola! Áno! Pôjde tam! Hneď teraz!

Prečo by vlastne nemala? Nebola tam snáď už niekoľko rokov!

Ten nápad ju úplne omráčil. Vlastne ani nevedela odkiaľ sa vzal. Príliš nad ním ale nepremýšľala. Bála sa, že by na ňom začala hľadať chyby a nakoniec by ani päty nevytiahla z domu. Chvatne si obliekla kabát a vyrazila. Rýchlo, rýchlo, než to stihne oľutovať!

 

***

 

Bola príšerná zima a naviac husto snežilo. Kráčala tmavými ulicami, snehové pouličné lampy jej ukazovali cestu, úzkosť ju stále zvierala a jej povesť magorky sa s ňou ťahala ako vlákno pavučiny a elektrizovala každého suseda a človeka s ktorým sa stretla. Tiež mierili do kostola. Prezerali si ju. Niektorí mali tváre úplne bez výrazu, iní sa uškŕňali. „Tak takto vyzerá blázon!“ Pavlína nikdy nepochopila odkiaľ sa všetci dozvedeli, že navštevuje psychiatra. Ale v malom meste sa veci šíria rýchlo. Obzvlášť takéhoto druhu. Kostol svietil. Dovnútra vchádzali ľudia. Zdravili sa medzi sebou. Farár stál pred širokými dverami, osobne sa s každým zdravil a ako jediný jej podal ruku. Bola veľmi jemná.

„Vitaj, dcéra,“ usmial sa na ňu. Pokúsila sa úsmev opätovať, ale nedokázala to. Sotva sa mu mohla pozrieť do očí. Hanba a zhnusenie zo seba samej jej trhalo žilky v očiach. Privrela viečka, vkĺzla dnu a usadila sa do prázdnej zadnej lavice. Všimla si, že predné rady okupuje stará Irma so svojimi kamarátkami, že si niečo rozprávajú, ukazujú smerom ku vchodu, priamo na farára a chichocú sa. Zamyslene ich sledovala a Irma jej pohľad zachytila. Neusmiala sa, ani nepokývala hlavou. Zdalo sa, že hľadí kamsi cez ňu. Štefan tu bol tiež. Pavlína to nechápala, pretože bol už na prvý pohľad na mol opitý. Rozvaľoval sa v lavici, tu v tomto stánku božom a pravdepodobne chrnel ako dobytok. Bol oblečený do pokrkvaného obleku, ktorý mu bol očividne malý a z jeho tela pripomínajúce kus hnijúceho mäsa sa dvíhal odporne lepkavý pach. Pavlína premýšľala ako sa asi vodí jeho synovi. Dúfala že dobre, že súd nakoniec rozhodol, že zostane u matky. Priala si to, vlastne to bolo jedno z tých mála želaní na jej zozname za tento večer. Nepokojne sa v lavici ošívala. Okoloidúci na ňu hádzali mnohoznačné pohľady. Pavlína sa ich snažila ignorovať. Prezerala si kostol. Bol celý vyzdobený, doslova žiaril akoby bol celý zo zlata. Nespokojne poposadla. Dívala sa na Irmu, potom na Štefana. Celú ju prestúpil strach. Strach, že sa mohla mýliť. Vo všetkom. Zhlboka sa nadýchla. Priestor okolo nej voňal kadidlom. Bolo to príjemné. Pavlína zavrela oči. Hlava jej klesla na prsia. Neviditeľné vlákienká vône ju chytali za tvár a pomaly ju otáčali požadovaným smerom. Nebránila sa im. Keď oči opäť otvorila, uvidela veľkú mosadznú sochu Krista. Stál na kamennom podstavci, týčil sa nad ňou ako hora a pôsobil nadpozemsky majestátnym dojmom. Ruky mal rozpažené, do jeho náručia by sa dal vpratať celý tento hrozný svet. Pavlína vydýchla. Zacítila istotu. Strach sa stratil. Neistota ho nasledovala. A Pavlína odrazu vedela, že je všetko v poriadku. Nedokázala to vysvetliť, ale predsa to vedela. Že je Irma šťastná a dobrá, presne taká ako si ju vždy predstavovala, že nie je zlá a nikomu nepraje nič zlé ani len v myšlienkach. A že Štefan, hlboko poznačený rozvodom, tiež túži, veľmi, veľmi túži. Videla, teraz to videla. Ťahalo sa jej to pred očami ako ligotavá pavučina. Kolísala sa pred ňou a ona ju hypnoticky pozorovala. Videla ju vo všetkých tých tvárach naokolo. Všetci sa schádzali a boli dobrí, navzájom sa milovali a neubližovali si. Všetko bolo tak ako má byť. Svet bol krásny, nebol zlý. Stálo za to žiť. ŽIŤ. A užívať si to. Nebolo treba bojovať. Zachránila sa.

Znelo to ako zázrak. Skutočný zázrak.

Zasmiala sa.

Bože, bola taká rada, že sem prišla! Cítila sa ako malá bodka na mape, ktorú niekto konečne nasmeroval správnym smerom, priamo k pokladu. Nedalo sa to popísať. Jej radosť vyskakovala do výšky a ona... ona sama akoby sa vznášala. Cítila obrovský nával horúčavy a zároveň mrazivého chladu. Neuveriteľné. Cítila. Chlad. Zima. Obrovská páľava. Niečo jej putovalo po celom tele, niečo ako prst niekoho vyššieho a jej sa zatmelo pred očami. KRÁSA, KRÁSA, SKUTOČNÁ NÁDHERA! Cítila, že Boh je tu, je prítomný hmotne, nie ako symbol, je s ňou, s nimi všetkými, že už nie je sama, nikto z nich nie je, pretože ON dozerá na ňu, na všetky svoje drahé deti... Všetkých týchto ľudí vzal do svojej obrovskej náruče a usmieval sa na ne úsmevom dobrotivého otca... Pavlínin zrak sa zahmlil. Boh na moment odstránil všetko v okolí a ona si bola schopná uvedomiť len seba, svoju osobu, nedokázala reagovať na vonkajšie podnety.

Irma zatiaľ trkotala so ženami. Ukazovala na farára, na Štefana...

Štefan spal a nechával svoje prepité svedomie čičíkať príjemnými snovými výjavmi, kde sa práve na preslnenej lúke preháňal so svojim synom a ich spoločný smiech a tie jediné túžobné slová sa niesli vysoko, vysoko až k oblakom... Jeho skutočný syn zatiaľ stále nehybne ležal na podlahe panelového bytu. Jeho krv začínala schnúť. Cez pootvorené okno do izby padal sneh a pochovával jeho zúbožené telo.

Toto všetko však Pavlína nevidela a ani nemohla. Zatmievalo sa jej pred očami od všetkej tej nádhery, od toho pocitu, ktorý odplavoval jej úzkosť a depresie do najhlbšej stoky zabudnutia. Odrazu sa jej pred očami jasne rozsvietilo. Akoby niekto zažal lampu pravdy a všetko naokolo vyfarbil v skutočných farbách. Pavlína nepochybovala. Rozhliadala sa. Svetlo skákalo z jednej tváre do druhej.

Zvuky. Obrazy.

Irma si užívala chvíle kamarátskej radosti, aké ona sama nikdy nezažila.

Rozprávali si o kostolnej dobročinnej zbierke.

Štefan odpočíval a Štefan mladší bol u svojej mamy, bol šťastný a práve si rozbaľoval perfektnú značkovú bundu, ktorou bude oslňovať dievčatá.

Pavlína uverila. Boh zasiahol. Práve teraz. Už nikto netrpel.

Ani ona... A už sa to nevráti, nie je to len chvíľková záležitosť, ako miliónkrát predtým. Už žiadne lieky, žiaden psychiater, žiadna depresia a úzkosť a prelievanie sĺz.

Všetko bolo tak, ako má byť.

Pozrela do očí sochy Krista.

„Ďakujem ti,“ zašepkala.

Socha sa nehýbala. Mlčala.

V očiach sa jej mihalo dobre skryté ironické svetielko, aké sa ligotá v očiach podvodníkom a klamárom, zarytým narcistom, ktorí si sú dobre vedomí ako práve napúšťajú tú drogu, ten jed zriedený s vôňou kadidla do mysle každého človeka usadeného v kostole. Pavlína to svetielko nevidela. Dívala sa priamo pred seba, na oltár.

Reči pomaly tíchli a zanikali v okolitých biblických freskách.

Vonku snežilo. Vločky cinkali jedna o druhú a škodoradostne sa smiali.

Omša začínala. 

Pro přidání komentáře se přihlašte.
  • EdmundElat Autor
    EdmundElat
  • 0 bodů
  • 0 komentářů
  • 0 hodnocení
  • 23. prosince 2009, 10:14
  • 1590 zobrazení
  • 0 oblíbené
© 2006 - 2019 HumanART.cz - všechna práva vyhrazena | kontakt | reklama | podmínky | informace o HumanARTu | design & code by expectum.cz & ryz.cz