Jde to Dobré Wow!

A peklo ho nasledovalo

Literatura > Povídka
trošku surrealistický horor

 

 

„A počul som hlas prostrednej zo štyroch beštií,

a vtedy som vzhliadol a uvidel jasného koňa,

a meno toho, čo na ňom sedel, bolo Smrť,

a peklo ho nasledovalo.“

 

-  Johnny Cash

 

***

 

Miestnosť mala veľkosť asi polovičnej garáže. Steny boli popraskané a omietka sa z nich odlupovala, ako kôra zo zrelého pomaranča. Na kamennej podlahe bol vyliaty nejaký mastný sajrajt, podľa vône zrejme starý motorový olej. V rohu miestnosti stál plechový sud, na ktorý niekto bielou farbou nasprejoval nápis NECEFOLAN JE MŔTVY!

Zo stropu visela holá žiarovka a matne poblikávala, v snahe vybojovať pre okolité šero trochu svetla. To, že jej snaha je márna, Tibor pochopil hneď, ako otvoril oči. Z temena hlavy sa mu do čela nahrnula prudká bolesť. Ohmatal si hlavu a následná salva bolesti ho prinútila tlmene vykríknuť. Napriek tomu dokázal na hlave nahmatať poriadnu hrču. Ležal na chrbte a zo zeme mu do tela, cez tenkú košeľu prestupoval chlad. Posadil sa a chvíľu čakal, kým sa mu zrovná tlak v hlave. Potom sa opatrne poobzeral. Oči ho pálili, akoby v nich mal nasypaný piesok. Pošúchal si ich rukou a schoval tvár do dlaní, čím sa aspoň provizórne bránil pred ďalším náporom bolesti. Napriek tomu už pomaly, ale isto dokázal logicky uvažovať. Prvá otázka, ktorá mu vyvstala v mysli bola jasná:

Kde to dočerta som?

Žiarovka opäť zablikala. Ťažký vzduch, miešajúci sa so zápachom rozliateho oleja, dával Tiborovym pľúcam zabrať. Vstal. V kĺboch mu to hlasno zaprašťalo. Nohy mal, ako z gumy, znecitlivené a stŕpnuté. Pripadal si ako batoľa, ktoré sa práve učí chodiť. Ktovie ako dlho tu vlastne ležal. Odhrnul si z čela ofinu a klopýtavo vykročil k stene. Sťažka sa o ňu oprel a vydýchol si. V pľúcach mu zapískalo. Utrel si nos rukávom a tupo si prezeral miestnosť.

Ako som sem dostal?

Nech sa snažil sebaviac, nedokázal si vybaviť žiadne detaily, dokonca ani len hrubé obrysy. Posledná spomienka, ktorú zo svojho mozgu dokázal vyhrabať, bola ako si pri sporáku varí špagety. To bolo v stredu. A potom tma. Totálny výpadok. Akoby sa mu do hlavy votrel nejaký škriatok a všetko, čo malo nasledovať proste vymazal. Hryzol sa do pery a snažil sa spomenúť si, či sa náhodou včera niekde neopil. Ak áno, tak má teda poriadnu opicu. Ak nie dve.

No hej, ale ako môže vedieť, že to bolo práve včera? Zadíval sa na zem a pomaly mu začínalo svitať. Neznáma miestnosť. A tá bolesť hlavy... Zamrazilo ho. Už nebolo pochýb. Uniesli ho. Počkali si naňho, niekde v tmavej uličke a –bum! po hlave. To by vysvetľovalo aj ten výpadok pamäte. Nervózne šklbol hlavou. Ale prečo by ho niekto chcel uniesť? Nemal nejako extra veľa peňazí, a nemal ani žiadne opletačky s mafiou (aspoň v to dúfal). Bol v podstate samotár. Dokonale nevýrazný človek, za ktorým by svet rozhodne netrúchlil. Samozrejme, mohol sa stať omyl, mohli si ho s niekým spliesť. Aj únoscovia sú len ľudia, všakže? Ale to sa im bude asi ťažko vysvetľovať. Zakrútila sa mu hlava a premkol ho strach. Hodil pohľadom k miestu, kde doteraz ležal a až vtedy si všimol, že to bolo priamo pred dverami. Opatrne k nim pristúpil.

Staré, drevené dvere, stlčené z tmavých dosiek so starodávnou kľučkou. Skúsil ich otvoriť. Zamknuté. Ako inak. Povzdychol si. Hlava mu len tak treštila a on nevedel, čo robiť. Zaklonil hlavu a pokúsil sa ignorovať šialený strach, aký človek pociťuje, keď sa ocitne na podobnom mieste.

Najlepšie bude, ak tu počká. Koniec-koncov, čo iné môže urobiť? Skôr či neskôr sa tu niekto musí ukázať. A snáď ten niekto bude prístupný diskusii. Zdrvila ho zima. Odvrátil sa od dverí, odkráčal ku stene, oprel sa o ňu chrbtom a spustil sa na zem. Začalo mu byť zima.

A bolesť hlavy neprechádzala.

 

***

 

Odhadoval, koľko mohlo ubehnúť hodín. Dve? Tri? Najmenej dve určite. A zatiaľ sa nikto neukázal. V žalúdku mu hlasno zaškvŕkalo. Predpokladal, že taký luxus, akým je jedlo, mu jeho únoscovia nedoprajú. Pozvoľna v ňom začal klíčiť hnev.

Kde dopekla sú?

Vstal a čumel na stenu. Už na prvý pohľad bola stará, ale napriek tomu vyzerala pevne. Obrátil pozornosť ku dverám a prešiel po nich rukami. Do dlane sa mu zadreli drobné triesky. Odrazu sa zarazil.

Mohol by som na ne zabúchať.

Vzápätí však zaťal zuby. Bolo to trochu riskantné. Nevedel, s kým má dočinenia, ani to, ako by tá cháska vonku reagovala. Rozhodol sa, že ešte počká a nebude na seba zbytočne upozorňovať. Nakoniec, vždy sa to dá skúsiť, až keď bude naozaj zle. Prešiel teda na druhý koniec miestnosti, aby zistil, čo obsahuje ten amatérsky posprejovaný sud.

Nebolo to nič, čo by výrazne stálo za zmienku. Jedna krátka, železná trúbka, niekoľko poohýbaných klincov a jedna, dve, tri tužkové batérie, celé roztečené a skorodované. Vzal si trúbku a schoval ju pod košeľu.

Vedel, že to nie je bohvieaká zbraň, ale aj tak mu dodávala pocit istoty.

 

***

 

V stene našiel dieru.

Bola väčšia než kľúčová dierka a bola schovaná v rohu miestnosti, krytá sudom. Dychtivo k nej pritlačil pravé oko a vyzrel von. Doteraz si tak nejako podvedome myslel, že je zavretý v nejakej búde uprostred polí, v schátralej šope v strede ničoho. Ale tento pohľad ho vyviedol z omylu. Pravdepodobne sa nachádzal v jednej izbe omnoho väčšieho domu. Cez dierku videl chodbu, slabo osvetlenú elektrickým svetlom. Jeho zdroj však zamerať nedokázal. Zo stien sa odlepovali tapety, s vyblednutým kvetinovým vzorom a v strede podlahy trónil starý, vypelichaný koberec, ktorého farba bola snáď niekedy červená.

Viac sa mu do zorného poľa nedostalo. Chytil sa za hlavu, skrčil čelo a odtiahol sa späť na svoje miesto. Žiarovka stále poblikávala. Pomyslel si, že je to už viac-menej len otázka času, kedy zhasne úplne. V ústach mu vyschlo. Zostať tu sám, v úplnej tme... To nebola práve povzbudivá predstava. Schúlil sa do klbka a zrakom sa vpíjal do zavretých dverí.

Kto ho sem zavrel? A prečo?

Nevedel, či stojí o odpoveď. V celej tejto záležitosti bolo čosi zlovestné, čo ho znervózňovalo a desilo. Toto nebol obyčajný únos. Zaklipkal očami a naprázdno preglgol. Mal chuť na cigaretu.

Minúty plynuli.

Pocítil, ako mu oťažievajú viečka.

Potrebuje sa vyspať... 

Ešte pred pár minútami by mu pomyslenie na spánok v takomto prostredí, pripadalo ako jedna z najabsurdnejších vecí na svete. Ale telo sa nedalo oklamať. Bolo unavené. Vyčerpané. Sklonil hlavu na prsia a postupne sa prestával brániť mäkkým vláknam spánku.

V lone mu spočívala železná trúbka.

 

***

 

Zobudilo ho slabé ťapkanie chodidiel.

Najprv si myslel, že je to len blúznenie, vyvolané jeho mysľou, ktorá sa stále vznášala na vlnách polospánku. Potom však úplne precitol a začul to znova. Tlmené, rýchle cupotanie. Pretrel si oči a počúval. Áno, nepochybne to boli kroky. Vedel, čo to znamená. Začal prerývane dýchať a v rukách zovrel koniec trúbky.

Idú sem! Panebože, idú sem!

Pomaly vstal, nespúšťajúc zrak z dvier. Ale nestalo sa nič. Žiadne cinkanie a štrkotanie kľúčov v zámku, žiadne škrípavo otvárané dvere. Naklonil hlavu a započúval sa. Už nič nepočul. Žeby sa mu to len zdalo?

Klesol na kolená, odplazil sa k diere a zahľadel sa na chodbu. Opäť sa mu vyjavila tá istá scenéria. Tapety, svetlo, koberec. Ale niečo bolo inak. Ale čo? Pozorne zaškúlil a prepátraval priestor pred sebou. A vtedy si to všimol. Tieň. Po stene sa ťahal nejaký tieň! Postava, ktorá ho vrhala zrejme stála vo vzdialenejšom bode chodby, alebo v nejakej miestnosti na jej konci.

Zacítil, ako mu po chrbte prebehlo tisíc mrazivých ihličiek. Hľadel na tieň, neúmerne predĺžený a snažil sa v ňom rozoznať obrysy postavy. A uvedomil si, že mu srdce začína proti jeho vôli tĺcť akosi silnejšie. Vedel, že tieň je trochu neforemne zväčšený, pravdepodobne kvôli dopadu svetla, ale aj tak... Tieň toho, čo stálo tam vonku na chodbe, priamo pred jeho dverami, sa ani trochu nepodobal ľudskej bytosti. Mal neforemný tvar, Tiborovi sa zdalo, že dotyčný má na chrbte obrovský hrb, z ktorého vyrastajú dlhé, tenké končatiny. Jasne videl, ako nimi to niečo máva vo vzduchu, videl, ako ho čerí tieň obrovských, tučných prstov, akoby vytvarovaných z plastelíny.

Len pokoj, len pokoj, to si len niečo namýšľa.

Určite si niečo namýšľa!

V tej chvíli začul akýsi zvuk. Prichádzal zvonka a pripomínal mu zmes detského grgania a zvieracieho vrčania. Bol to zvuk hlasný, odporný a mimoriadne desivý.

Po zemi zacupotali kroky, tieň sa pohol.

Ide to sem! Kristepane, ide to sem!

Celým telom mu prebehla triaška. Každú chvíľu to prejde priamo pred ním. Má zostať a dívať sa? Čo ak ho to nájde?

Kroky sa približovali. Tieň sa zmenšoval. Odporné zvuky boli čím ďalej, tým hlasnejšie a teraz sa k nim pridružil aj zápach. Ťažký, štipľavý zápach spotenej srsti. Tibor videl, ako vzduch pred ním vrie horúčosťou. Uvedomil si, že aj on má košeľu celú prepotenú.

Už len pár sekúnd...

Ale chce to vlastne vidieť?

Nechcem, nechcem, nechcem...,opakoval si v duchu, ale oko napriek tomu nedokázal odtrhnúť.

Vypadni od tej steny!!! zreval po sebe. A vtedy mu priamo pred očami preplávala obrovská ruka, časť tej bytosti vonku. Teda, aspoň si myslel, že to bola ruka. Šľachovitá, pokrytá nejakou slizko vyzerajúcou blanou. Bez kože. Mäso bolo odhalené, silno hnedé, nahnité a zapáchajúce, pretkané žilami, cievami, v ktorých – bolo to jasne vidieť – sa prelievala fialovočervená krv. Teplo bolo neznesiteľné a vzduch horel, áno, doslova horel, akoby to bol papier.

Tibor viac nevidel a ani vidieť nechcel. Celou silou sa odstrčil od diery až narazil do protistojacej steny. Ruky sa mu triasli. A ten niekto, tam vonku nerušene prechádzal chodbou. Kroky sa ozývali ešte pár sekúnd, až napokon celkom utíchli.

 

***

 

Tibor sa nehýbal.

Hľadel do svetla žiarovky, pripomínajúceho svätožiaru a pomaly dýchal, oči dokorán vytreštené. Čo to preboha bolo? Po tom, čo videl mu už predstava obyčajných únoscov pripadala takmer ako prechádzka rajom. A to ani nevidel tú obludu celú. Bola to predsa obluda, nie? Čo iné? Odchytila si ho niekde na ulici a on nemôže robiť nič iné len čakať, kedy na ňu príde hlad, otvorí dvere a...

 Sťažka preglgol.

Bol v pasci.

V totálnej, smrteľnej pasci. Tu už končí všetka sranda.

No hej, ale čo má teda robiť?

Nemôže tu predsa len tak sedieť a čakať, kým si to poňho nepríde. Ale zdalo sa, že iná možnosť sa akosi nepripúšťa. Avšak o tom, že ho tá vec vonku nakoniec dostane, Tibor nepochyboval. Ohó, kdeže! Dostane, ak niečo rýchlo nevymyslí!

Posadil sa a smutne sa zahľadel na kovovú trúbku, pohodenú pri sude. S tou by teda veľa vody nenamútil. Pošúchal si čelo. Musí odtiaľto zdúchnuť. Je jedno ako a za akú cenu, ale proste to urobiť musí! Inak skončí, ako potrava pre... pre čo vlastne? To sa nechystal zisťovať. Priblížil sa ku dverám a chvíľu študoval kľučku.

Keby si pomohol tou trúbkou a rozmlátil ju...

Chvíľu nad tým premýšľal, ale napokon ten nápad zavrhol. Nechcel urobiť zbytočný virvál a privolať tak na seba tú vec. Nie. Musí sa odtiaľto dostať potichu. Pristúpil k sudu a začal sa v ňom prehrabovať. Väčšina klincov bola príliš hrubá, ale našiel jeden – len jeden, ale zaplať pánboh aspoň za to! – s ktorým by sa to mohlo podariť. Vzal ho do rúk a zdvihol pred oči. Bol tenký, pripomínal skôr trochu hrubší špendlík. Pokúsil sa ho ohnúť. Šlo to, ale ťažko, tak si trochu pomohol trúbkou. Výsledok rozhodne nepredstavoval žiadne eso v pakľúčoch, ale aj tak v Tiborovi prebudil nádej. So srdcom až v krku, sa ním opatrne začal štrachať v zámku.

V živote nikdy nič neukradol, ani sa nikam nevlámal, preto sa bál, že sa mu jeho nedostatok skúseností vypomstí. Mal v podstate len jeden pokus. Postupoval pomaly, čo najtrpezlivejšie, snažiac sa ignorovať stále sa vracajúce bolesti v temene hlavy. Skúšal to vždy niekoľko minút a potom si dal prestávku. Z čela mu zliezal do tváre pot a kvapkal mu z konca nosa.

Podchvíľou chodil kontrolovať chodbu, ale všade bolo ticho po pešine. Tá kreatúra zrejme niekam zdúchla. Potešilo ho to. Čím bude ďalej, tým lepšie.

Zámok sa poddal asi po štyroch hodinách zápolenia. Cvaklo to a dvere sa trošku pootvorili. Tibor vzal do ruky kovovú trúbku a prebehol si jazykom po vysušených perách.

Tak ideme na to, povedal si, pomaly otvoril dvere a hneď to stihol oľutovať. Vzduchom preletel ostrý, škrípavý zvuk, ktorý síce nebol nejako extrémne hlasný, ale Tiborovi aj tak pripadalo, že ho každý musí počuť  na kilometre ďaleko. Zhltol nadávku a na chvíľu ustrnul na mieste. Nič sa nestalo. Všade bolo ticho. Opatrne vykukol do chodby a zadíval sa doľava. Pár krokov od neho bola ďalšia miestnosť so zavretými dverami. Vedľa nich, bola na stene zavesená veľká lampa. Niekde tam zrejme predtým postával ten skurvysyn. Pohľad doprava. Chodba pokračovala ešte pár metrov a končila schodiskom, ktoré viedlo niekam nadol.

Tibor v duchu opäť zaklial. Doteraz ho ani nenapadlo, že sa nachádza na poschodí. To samozrejme dosť skomplikovalo jeho plány. Ale kašľať na to! Teraz už necúvne! Opatrne vykročil, obklopený zlovestným tichom. Kráčal pomaly, mal však šialené nutkanie pustiť sa do behu. Videl, že po oboch stranách chodby, sú izby so zavretými dverami. Premýšľal, či aj v nich sú uväznení ďalší ľudia, tak ako on úplne vystrašení.

Ďalšie mäso na porážku...

Chvíľu bojoval s pokušením niektoré z dverí otvoriť, ale strach a pud sebazáchovy zvíťazili. Našťastie.

Šiel.

Schody už mal len na dva kroky. Jeden. Dva.

Tak.

A bol tu.

Zadíval sa nadol. Tak trochu dúfal, že tam uvidí vchodové dvere – najlepšie dokorán otvorené, s rušnou ulicou za nimi – ale nie. Miesto toho zbadal ďalšiu chodbu vedúcu niekam do tmy.

Tibor sa chytil zábradlia a odrazu ho oblial studený pot, ako reakcia na novú hrozbu, ktorá pred ním vyvstala.

Preboha, čo ak budú tie schody vŕzgať?

Nevyzerali dvakrát stabilne, tobôž nie novo. Zaťal zuby a opatrne došliapol nohou na prvý schod. Nič. Žiadne zapraskanie. To mu dodalo optimizmus. Pristihol sa, ako vydychuje úľavou. Chvíľu počkal, pretože v hlave sa mu opäť ozvala rezavá bolesť.

Na druhý schod našliapaval s väčším sebavedomím. A možno práve preto sa ozvalo hlasné, uši píliace zavŕzganie. Tibor zaškrípal zubami a skrčil sa, akoby očakával, že odniekiaľ priletí ostrie sekery a rozčesne mu lebku. Niekoľko sekúnd sa vôkol neho vznášalo ničím nerušené ticho. Už si začínal myslieť, že pri ňom znovu stála Šťastena. Radostne zostúpil na tretí schod...

...a potom začul kroky.

 

***

 

V prvej chvíli sa nedokázal pohnúť.

Vrástol do miesta, kde stál ako koreň storočného stromu a len kmital pohľadom z jednej strany na druhú. Kroky sa blížili. Už počul aj tie zvuky. To grganie. Vrčanie. Odfukovanie. Znelo to hladne. Natešene. Roztriasli sa mu kolená, zrenice sa rozšírili, svaly ochabli.

Zvuky počul stále jasnejšie. Blížilo sa to. Strieľal pohľadom na všetky strany. Všade prázdno. Prázdna chodba. Prázdno pod schodmi. Ale pritom si jasne uvedomoval, že tie zvuky sú stále hlasnejšie. Stále bližšie. Ich zdroj musí byť doslova niekde za rohom.

Tak nech sa to už preboha odniekiaľ vynorí!!!

Odrazu to zavrešťalo a ... vedel, že v nasledujúcej sekunde by to uvidel. Uvidel by to v celej odpornej kráse. Možno to bola práve tá myšlienka, ktorá mu dodala sily pohnúť sa. Obrátil sa a trielil dolu schodmi. Za sebou počul kroky a cítil, áno priam cítil slaný pach svojho strachu. Chodba pred ním sa topila v šere. Na jej konci stáli dvere, vsadené do okolitej polotmy, ako symbol Tiborovej jedinej nádeje. Či viedli von z tohto prekliateho domu, nevedel.

Každopádne, práve v nich teraz videl svoju záchranu.

Bežal. Do očí mu vhŕkli slzy a pálili ho v očiach.

Bolo mu teplo. Okolie horelo.

Vedel, že za chrbtom sa po stenách plazia odlesky ohňa.

Beštia bola blízko. Stačí sa otočiť, stačí strihnúť pohľadom nabok a uvidí ju. Vrčala. Kmásala sa po ňom mäsitými hnátmi bez kože, obalenými plameňmi. Kričala. Zdalo sa mu, že cesta k dverám je nekonečná. Nespomalil. Začalo ho pichať v boku.

Panebože pomôž! Prosím, prosím!

Prosím, nech ma to nechytí!

Už bol pri dverách. Chmatol po mosadznej kľučke a prudko ňou trhol. Nezastavoval. Bolo mu ľahostajné, čo za dverami je, vedel, že musí bežať.

Nohy mu oťaželi a niesli ho v ústrety prázdnej, obrovskej temnote, ktorá sa rozliezala po všetkých stranách, ako hnusne rozškľabená karnevalová maska jeho vlastného osudu. Do tváre mu zavanul ťažký, mŕtvolný zápach a práve vtedy zacítil, ako sa mu do vlasov vplietajú mastné, kostnaté prsty, nasledované radostným, hrdelným rehotom.

Na hlave mu zatancovali plamienky.

Dostalo ho to...

Spomaľoval.

 

***

 

Vonku, v nemocnici, len niekoľko centimetrov od toho miesta, v krásny slnečný deň, lekári po nepodarenej operácii, prikryli Tiborove telo bielou plachtou a zachmúrene sa zberali domov.

Pro přidání komentáře se přihlašte.
filipha
kvalita komentáře: 0 filipha 23. června 2009, 18:18
EdmundElat: akeho miesta?
EdmundElat
kvalita komentáře: 0 EdmundElat 22. června 2009, 20:22
filipha: chybička se vloudila. malo to byť "pár centimetrov od toho miesta."
filipha
kvalita komentáře: 0 filipha 22. června 2009, 14:52
otazka: co znamena "len niekoľko centimetrov toho miesta" v poslednej vete?
  • EdmundElat Autor
    EdmundElat
  • 0 bodů
  • 3 komentářů
  • 0 hodnocení
  • 22. června 2009, 10:50
  • 1098 zobrazení
  • 0 oblíbené
© 2006 - 2019 HumanART.cz - všechna práva vyhrazena | kontakt | reklama | podmínky | informace o HumanARTu | design & code by expectum.cz & ryz.cz